Človek a národ, domov a štát

 

Friedrich Romig: Práva národa

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2008

Slovenskému čitateľovi bola už pred niekoľkými rokmi sprístupnená pozoruhodná a podnetná kniha. Jej ústrednou témou, ako vyplýva už z názvu, je otázka práv národa, a to v nadväznosti na ľudské práva, na práva a povinnosti jednotlivca i spoločnosti, ktoré zas úzko súvisia s pojmami ako rodina, domov, vlasť, štát, ale aj náboženstvo, kultúra a politika. V konečnom dôsledku ide teda o široký okruh tém týkajúcich sa spoločenského života.

Kniha nebola pôvodne písaná ako jeden útvar – zhŕňa články uverejnené predtým na rôznych miestach. Z toho zrejme vyplýva niekoľko (zbytočných) myšlienkových zdvojení, respektíve opakujúcich sa citátov. Mimochodom, široká znalosť príslušnej odbornej literatúry a množstvo citácií a odkazov sú charakteristickým znakom tohto diela. Bohaté vedomosti autorovi umožňujú dôvodiť a argumentovať bez utiekania sa k špekuláciám či populizmu. Spojením viacerých príspevkov do jedného celku získava čitateľ možnosť spoznať ich a vyhodnotiť v súvislostiach.

Originály a napodobeniny

 

ZÁPISNÍK je súčasťou PriestorNetu už pomerne dlho – všeličo sa v ňom nazbieralo a niečo z toho, nazdávam sa, stojí za opätovné pripomenutie. V tomto roku preto nepíšem nové časti, ale vyberám z textov, ktoré boli publikované v rokoch 2022 a 2023.

::

V minulosti, keď nebolo priemyselnej výroby a reprodukčnej techniky, boli ľudia obklopení výlučne originálmi. Originalitu prírody dopĺňala originalita ľudského umu a jeho výtvorov. Všetko sa zhotovovalo ručne a zároveň trpezlivo, poctivo, tak aby to vydržalo čo najdlhšie. Každý obraz či šperk, každý kus oblečenia či predmet osobnej potreby – i ten najjednoduchší – mal pečať jedinečnosti.

Všetko, čo človek vtedy vytváral, vytváral ako skvost. Nešetril časom ani námahou. V istých obdobiach sa ľudia veľmi nezaujímali o znázorňovanie prírody, každodenného života či seba samého – chceli viac, chceli dotvárať skutočnosť a prenášať na svoje diela odblesk krásy viditeľného i neviditeľného sveta. Osobitne v stredoveku malo umenie pevné spojenie s duchovnými koreňmi. Bolo vytvárané so zreteľom na večnosť, ľudský um bol oživovaný božskou iskrou. Nijaká samoúčelnosť alebo povrchnosť neprichádzala do úvahy. Ani ornament nebol prázdnou ozdobou, len akýmsi príveskom, bol integrálnou súčasťou celku – ako rytierov meč – vyjadrujúc krásu aj účel, hravosť aj bojovnosť, vieru aj ideál.

Nedeľné slovo (324)

 

Pôsobenie Ducha

„Nie sú títo všetci, čo tu hovoria, Galilejčania? A ako to, že ich každý z nás počuje vo svojom vlastnom jazyku, v ktorom sme sa narodili? My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kapadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch.“ (Sk 2, 7–11)

Boží Duch pôsobí. Pretvára, obnovuje, buduje, posilňuje... Uschopňuje človeka, ktorý ho prijme, smerovať k pravde, priblížiť sa k pravde.

Vchádzanie do detstva

 

Ilustračná snímka: Ján Maršálek

Milan Šmelko

Kľúčovou dierkou
zamknutých dverí
do detstva vojde,
kto detstvu verí.

Kľúčovou dierkou
uvidí čosi,
čo každý v sebe
z dieťaťa nosí.

Uvidí kúsok
detského neba –
v oblakoch lietať
samého seba.

Návšteva

 

Ján Grešák

„Dedko, budeme mať návštevu!“ volá babka na svojho muža, ktorý sa práve vracia zo samoobsluhy.

„Návštevu? A akúže to?!“ opanuje ho zvedavosť.

„Katka príde!“

„Tak naša vnučka príde!“ zažiaria starcove oči radosťou.

„Áno, Katka príde. Aj s mužom. Zastavia sa však iba na chvíľku, ostanú len na obed.“

„Len na obed? Veď som ich už päť rokov nevidel!“

Babka sňala dedkovi z kabáta smietku. Možno tam ani nijaká nebola, ale chcela byť čím bližšie k nemu.

„Len sa upokoj,“ prihovára sa, „bývajú ďaleko, hlavná vec, že sa majú dobre!“

„Máš pravdu, babka. Dnes teda príde Katka.“

„Áno, čoskoro budú tu.“

Demokracia s ľudskou tvárou (?)

 

Milan Kupecký

Psí hlas do neba nejde. Počas volieb ide niekedy do volebnej urny.

::

Voľby sú jediný demokratický spôsob ako umožniť iným rozhodovať o nás.

::

Bojovali sme za demokraciu s ľudskou tvárou – a ona sa nám ukázala v maske.

::

Všetci politici vedia, čo treba urobiť. Chýba už iba vedieť ako, kedy, začo a z čoho.

::

Súčasná politická scéna pripomína známe dielo „Keď komédia bola kráľom“.

Ako zachrániť Slovensko

 

Literárny týždenník nie je zameraný výlučne na literatúru, venuje pozornosť celému spektru kultúrno-spoločenských tém. V dvojčísle 1–2/2025 vyšiel aj môj text Ako zachrániť Slovensko, ktorý s odstupom času ponúkam čitateľom PriestorNetu.

„Demokracia?
Krikľavý dezodorant,
sprej, čo to zakryje,
keď duša páchne telom.
Ajhľa, svet. Taký je.“

(Milan Rúfus: Čierna hodinka dejepisu)

Istý bezmenný denník organizuje dlhodobú demagogickú kampaň Ako zachrániť demokraciu. Sebavedomo hlučná skupina aktivistov „zachraňuje kultúru“. Mnohí z nich zachraňujú najmä svoju peňaženku, zvykli si už na štedré dotácie z verejných zdrojov a neradi by o ne prišli. Preto sa búria, protestujú, odmietajú zmeny, napríklad vo Fonde na podporu umenia, ktoré by mohli viesť k narušeniu siete ich kamarátskych vzťahov, známostí, protekcií. A tí „z druhého brehu“ poväčšine len ticho čakajú, dúfajúc, že po rokoch pôstu sa aj im ujdú aspoň omrvinky...