Rozhovor 2+2: odpovedá Jozef Páleník

Jozef Páleník sa narodil 24. novembra 1954. Vysokoškolské štúdium absolvoval na vtedajšej Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre. Pracoval ako novinár, redaktor, vydavateľ, súkromný podnikateľ, recepčný... Časopisecky publikuje od roku 1974. Rôzne príspevky mal uverejnené vo viac ako šesťdesiatich periodikách. Píše poviedky, humoresky, aforizmy, básne a iné literárne útvary, venuje sa tiež publicistike, ale aj tvorbe krížoviek, osemsmeroviek a logických úloh. Nedávno mu vyšla brožúra Krížovky (Trnava, SSV 2008). Okrem toho vydal knižne niekoľko populárno-náučných publikácií o obci Svinná (najnovšie monografiu Potulky stáročiami obce Svinná). Jeho práce boli ocenené vo viacerých literárnych súťažiach.

JM: Jozef, písaniu sa venuješ už roky. Začínal si v časoch, keď ešte neboli počítače ani internet. Akým spôsobom si písal vtedy a akým píšeš dnes? Ako vnímaš vplyv nových informačných technológií na našu kultúru a kultúrnosť?

J. Páleník: V časoch, keď som začínal, o počítačoch sníval azda len Verne a jemu podobní, takže technika písania bola jednoduchá – pero a papier. A keď som písal vo vlaku, čo bolo s obľubou, lebo sa mi tam darilo, potreboval som k tomu ešte aj, z pochopiteľných dôvodov, tvrdšiu podložku. Stačil obyčajný zošit, veď napokon vtedy boli v podstate všetky zošity len z tvrdými obalmi. No a na prepísanie slúžil obyčajný mechanický písací stroj. Ja som s prepisovaním problémy nemal, pretože ako absolvent nadstavby vtedajšej Ekonomickej školy som dosť zručne narábal prstokladom po klávesnici.

Ešte aj v súčasnosti používam pri písaní poviedok pero a papier, nikdy som nepoužíval viazané zošity, ani dnes, vždy som musel mať a aj musím mať voľný papier. Akosi sa mi s tým ľahšie narába. (Alebo že by sila zvyku?). Môžem si ho voľnejšie obracať, najmä ak je listov viac, škrtať, dopĺňať (čo robím s obľubou), prípadne presúvať text rôznymi šípkami či odkazmi, ktorým rozumiem len ja. Preto si musím texty po sebe aj sám prepisovať. Nik iný by sa v tom nevyznal.
Súčasná počítačová technológia určite zjednodušila písanie, pretože text možno vsunúť, presunúť, či inak pohodlne zmeniť, pričom už je napísaný, takže ho netreba prepisovať, avšak je tu riziko, že ak sa chceme vrátiť k myšlienke, ktorú sme s nejakých príčin zrušili, vymazali, už sa to nedá, čo pri perovo-papierovej technológii nehrozí. Naviac počítač upozorní na prípadné nespisovné slovo. Či je to však krokom vpred, ťažko povedať. Určite je však výhodou zrýchlená a pohodlnejšia e-mailová komunikácia. A čo sa týka kultúry textu, kto vie písať, štylizovať a má talent, nepotrebuje k tomu špičkovú techniku. Iba ak na, už spomínanú, rýchlu komunikáciu.

JM: Čo v súčasnosti čítaš a čo píšeš? Pripravuješ niečo pre svojich čitateľov?

J. Páleník: V súčasnosti mám rozčítané Eucharistické zázraky od M. Haeseleovej, je to také nenáročné, ale zaujímavé čítanie, a pripraveného P. Rankova – Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), kde ma zaujal text, ktorý som si čítal na náhodne vybranej strane. Zopár textov som poslal do literárnych súťaží, ale nič väčšie v danej chvíli autorsky nedokončujem; oslovil som zopár vydavateľstiev, aj takých, kde mám osobné kontakty, ale všade mi odpovedia, že to nebude ekonomické, že na to nie sú peniaze, že to osloví iba úzky okruh čitateľov, že ... A tak dookola. Už som z toho mierne znechutený, ale ak ma to prejde, začnem písať do šuplíka a odovzdám to svojim deťom s tým, že keď sa niekedy v budúcnosti situácia vo vydavateľskej sfére zlepší, nech to vydajú in memoriam ... Tvorím teda aspoň krížovkársko-hádankárske záležitosti, tu je momentálne o moje služby určitý záujem, niektorí vydavatelia si žiadajú moje práce, tak im rád vyhoviem. Aspoň ktosi sa o mňa potkne. Alebo – že by som v tom bol lepší?

JM: Ďakujem za rozhovor.