Rozhovor 2+2: odpovedá Peter Chorvát

Básnik Peter Chorvát (1959) vie, že dobrá poézia si skôr či neskôr nájde svojho čitateľa, možno aj preto publikuje málo. Knižne doteraz vydal iba jednu básnickú zbierku, sporadicky uverejňuje svoje verše časopisecky (najmä v dvojtýždenníku Kultúra).

JM: Peter, pracuješ s počítačmi, venuješ sa poézii. Ako to ide dohromady?

P. Chorvát: U mňa je to jednoduché – prvým sa živím, druhým som živý. Táto akoby fráza vyjadruje dve skutočnosti – že tvorivosť, umenie a v ich dôsledkoch kultúru chápem ako oblasť, ktorá ma presahuje (tým presahom je v nej ono viac dávajúce život), no zároveň si uvedomujem, že využíva materiálnu základňu, na ktorej sa musím podieľať (dôsledok dedičného zaťaženia človeka, ktorý chcel všetko vedieť – máme, čo sme chceli?). Pritom nejde o dve rôzne oblasti, ale o paradoxnú jednotu. V podstate tá duálnosť ani nie je možná, keďže Stvoriteľ je jeden. Problém je v našom postavení, v našom chápaní a vzťahu k ceste, ktorú sme si ako ľudia vybrali (bolo nám podsunuté vybrať... v raji boli dva stromy – strom života a strom poznania dobra a zla; "logicky" nám bolo podsunuté nevybrať si zo stromu života, lebo čo potom s našou nesmrteľnosťou?...). A keď už na ceste poznania dobra a zla sme, môžeme si vyberať ďalej (je nám ďalej podsúvané vyberať?) – napr. že kultúra bude pre mňa preduchovňovaním hmoty, t.j. jej premieňaním, pozdvihovaním, a tým jej prinavracaním jej podstate a pôvodcovi – Duchu. V tomto pochopení a prijatí, zmierení sa so svojím údelom som ten počiatočný nádych frázy, dúfam, trochu vydýchol či sfúkol, možno aj čo-to naznačil.

Ak nie, dvojica "sa – som" o tom rozpráva sama: "sa živím", hovorí akoby o mojej činnosti, ale v "sa" cítim skôr akúsi trpnosť (a je to ešte k tomu zá-meno); "som" je sloveso (to ani iné ako aktívne byť nemôže) a vyjadruje moje bytie – to, čo by malo byť vrcholom mojej aktivity. Otázkou ostáva – ako? Akým spôsobom (cítiš? – znova to odkazujúce "len" na materiálno). Pritom je na tom krásne to, že bytie mi bolo dané, bol som stvorený, "nevybral som si seba" ja, nerozhodol som o sebe. Rozhodujem sa až teraz. A jediným rozumným zmyslom, na ktorý som ako človek rozumný prišiel, je dávať, tvoriť ďalej...

JM: Nové informačné technológie nás stále viac ovplyvňujú a menia náš spôsob života. Čo tým získavame a čo strácame? Nestaneme sa napokon obeťou vlastných vynálezov?

P. Chorvát: Možno si videl kultový film Matrix – predstavil jeden zo scenárov, ako dopadlo ľudstvo; až tak, že "nás pestujú", napr. ako kukuricu, či repku olejnú. Neviem, či sa staneme (alebo už sme) obeťou, no udivuje ma, napríklad, ako si myslíme, že sme si podmanili prírodu (poručíme větru, dešti...) – pritom ju len drancujeme; alebo že sme ovládli techniku, ktorá nám slúži. Opak je pravdou – otročíme jej. Čím ďalej, tým sofistikovanejším spôsobom – už svoje väzenie ani nevnímame, ba pokladáme za priestor (spaceplace...) našej slobody. Ešte udivujúcejšie je, že o tom všetci vieme, no je nám to úplne jedno. Pohodlie nado všetko. Čo už... Isteže nás novosti ovplyvňujú a menia náš spôsob života – do tej miery, do akej sme ochotní to akceptovať (nebyť pozadu, byť "in", alebo až vpredu, prvý...). Zasa iný uhol pohľadu – vieme povedať, aký zásadný a podstatný rozdiel je medzi tým, čo tvoríme, a tým čo je stvorené? Ak nás otázka netrápi, mala by aspoň odpoveď. Moja je – sme tvorcami mŕtvych vecí... Optimistické zakončenie – naučíme sa to lepšie.

JM: Ďakujem za ochotu odpovedať na moje otázky.