Rozhovor 2+2: odpovedá Gabriela Grznárová

Poetka Gabriela Grznárová, narodená roku 1969 v Topoľčanoch, je absolventkou ekonomickej fakulty VŠP v Nitre. Od detstva má rada literatúru, tvoriť začala v deväťdesiatych rokoch. Jej básne boli publikované v Novom slove, Dimenziách, Kultúre, tiež v regionálnej tlači a v zborníkoch. Získala ocenenia vo viacerých literárnych súťažiach.

JM: Vaše verše voňajú čistotou a domovom – so všetkým, čo k tomu patrí (aspoň na mňa tak pôsobia). Povedzte, čo vás inšpiruje a aké máte básnické vzory?

G. Grznárová: Básne, ktoré píšem, alebo čítam, sú pre mňa akési pomyselné domy s dobrou strechou a pevnými múrmi, kde sa môžem v prípade núdze schovať. Kde som si istá, že sa mi nič zlé nestane. Domov je najbezpečnejším miestom, preto sa tak často k nemu vo svojej tvorbe vraciam. K záhrade, humnám, stodolám, dvoru, potokom s kŕdľami husí, lesu ... Ale aj k prvkom ľudovej slovesnosti, prírodným a rozprávkovým motívom. Úžasné je, že v básňach môžu „ožiť“ veci dávno minulé, moje detstvo, rodičia.
Myslím si, že človek by sa mal vracať k svojim koreňom. Pre mňa prosba „Dedičstvo otcov zachovaj nám, Pane“, neznamená iba návrat o stovky rokov dozadu. Sú to aj hodnoty, ktoré tu zanechal môj otec, jeho otec, moja mama...

Čítam a vážim si básnikov, ktorí cítia podobne, ktorí majú podobný rebríček hodnôt – Milan Rúfus, Miroslav Válek, Teodor Križka, Michal Chuda, Jan Skácel, Rudolf Dobiáš. Blízka mi je Zdenka Laciková, Katka Džunková, Ruženka Šípková.

Potešilo by ma, keby aj moje básne boli pre niekoho takým pomyselným domom.

JM: Ako vnímate miesto umenia v živote (dnešného) človeka? Má umelecká činnosť význam aj z hľadiska večnosti?

G. Grznárová: Verím, že nielen pre mňa je umenie únikom zo všednosti. Fascinujú ma krásne umelecké diela – hudobné, výtvarné, literárne, filmové ... Zároveň si uvedomujem, že umelec je iba tlmočníkom daru, ktorý dostal od Boha. Preto by sa nemal „odvďačovať“ svojmu darcovi nezmyselným rúhaním. Protivia sa mi aj prvoplánové vulgarizmy, tak často sa objavujúce v súčasnom umení. Považujem to za nevyspelosť a nevychovanosť.

Veď už samotné názvy – poézia, próza, báseň, umenie, nemôžu zvádzať k niečomu nedôstojnému a zvrátenému. Umenie by malo krotiť toho vlka, čo sa skrýva v každom z nás.

JM: Ďakujem za rozhovor.