Rozhovor 2+2: odpovedá Ján Gallik

Ján Gallik, literárny vedec a publicista, pôsobí v súčasnosti ako interný vedecký doktorand na Katedre slovenskej literatúry Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

JM: Ako hodnotíte súčasný stav našej literatúry, resp. umenia? Čo vás v tejto sfére napĺňa radosťou a čo sklamaním?

J. Gallik: V prvom rade som rád, že i v súčasnej modernej dobe, v ktorej dominuje výpočtová technika, čo znamená, že bez počítača a mobilného telefónu ste akoby spoločensky neexistujúci, sa stále nájdu ľudia – percipienti so záujmom o tlačené slovo (mám na mysli knihy, ktoré majú isté umelecko-estetické kvality a sú nositeľom určitého hodnotného posolstva).

Nechcem škatuľkovať ani zaraďovať súčasných spisovateľov do nejakých skupín či hnutí, ale niekedy sa mi zdá, že braková literatúra, v ktorej dominuje tematika gangov, mafiánskych bojov a konzumného života bez hraníc a s pochybnými hodnotami, dostáva v našej mediálnej sfére priveľa propagačného priestoru s odôvodnením, že takto to dnes chodí. Nechcem byť žiaden moralizátor, ale literatúra vždy bola a je v prvom rade nositeľkou istých estetických a umeleckých kvalít, pričom má v sebe zakódované určité hodnotové, výchovno-vzdelávacie súradnice, hoci si to mnohí nechcú pripustiť. Nechcem tým v žiadnom prípade povedať, že každé literárne alebo iné umelecké dielo má mať nejaký moralizátorsko-didaktický ráz, prezentovaný na úkor estetickej a umeleckej kvality, ak však chceme budovať svet a spoločnosť na pozitívnom základe v zmysle dobra a lásky, mali by byť tieto hodnoty čitateľsky dešifrovateľné v konkrétnom diele. Zostáva to, samozrejme, aj na kvalitnom autorskom prístupe a tvorivom potenciáli, či dokáže umelec – tvorca takéto hodnoty pretaviť do diela na určitej esteticko-umeleckej úrovni.

Ja v súčasnosti obdivujem a zároveň oceňujem prácu spisovateľov či kultúrnych pracovníkov, ktorí budujú súčasnú slovenskú literatúru a taktiež výtvarné či hudobné umenie na báze národných a duchovno-kresťanských princípov. Menovite chcem vyzdvihnúť prácu Teodora Križku, šéfredaktora dvojtýždenníka Kultúra a tiež spisovateľa pre dospelých i deti, ktorý sa v súčasnosti pokúša vydať úžasné dielo kňaza a básnika Mons. Jozefa Tótha v dvoch obsiahlych zväzkoch. Páči sa mi tiež práca Petra Kubicu a Pavla Holeštiaka v literárnej a kultúrnej oblasti. Z inej ako literárnej oblasti hľadím s úžasom na prácu operného skladateľa Víťazoslava Kubičku, ktorý sa často na vlastné náklady a s partiou ambicióznych ľudí snaží prezentovať verejnosti operu, ktorej námety vznikajú z biblických prameňov. Musím oceniť aj prácu pani Evy Fordinálovej, tiež dielo nedávno zosnulého národného umelca Milana Rúfusa a mnohých iných kvalitných autorov. Nesmiem zabudnúť ani na skutočnosť, že bez propagácie by literatúra fakticky neexistovala, a preto treba oceniť významnú prácu kultúrnych inštitúcií, ktoré sa v dobe, keď sa kresťanské myslenie veľmi nenosí, snažia proklamovať aj kresťanské hodnoty. Sú medzi nimi predovšetkým pracovníci knižnice v Čadci či v Považskej Bystrici, ktorí sa neúnavne snažia prezentovať literárne, hudobné, výtvarné či televízne projekty i s duchovno-kresťanským hodnotovým potenciálom.

Nechcem teraz, samozrejme, deklarovať, že každé kvalitné slovenské či svetové umelecké dielo je dobré a kvalitné len vtedy, keď je nositeľom duchovného a kresťanského posolstva. Preto majú môj literárnokritický obdiv aj autori, ako napr. Štefan Moravčík, Daniel Hevier, Igor Hochel, Milan Richter, Mária Bátorová, Ján Uličiansky a ďalší, ktorí sa cez prizmu rôznych tematických, ideových či motivických náhľadov snažia o pozitívny a zmysluplný rozvoj súčasnej slovenskej literatúry. 

JM:  Čomu sa teraz venujete? Čo čítate? Prežívate leto viac pracovne alebo oddychovo?

J. Gallik: Momentálne pracujem na minimovej dizertačnej štúdii, ktorá má tvoriť podklad pre moje, verím že úspešné, absolvovanie 1. dizertačnej skúšky v rámci doktorandského štúdia. V danej štúdii s názvom Obraz slovenskej literatúry 20. storočia s duchovno-kresťanským posolstvom v reflexii literárnej kritiky sa pokúšam reflektovať a zhodnotiť čiastočne prácu významných slovenských literárnovedných kritikov či historikov 20. storočia (ale už aj s ideovým presahom do 21. storočia) ako boli J. K. Šmálov, J. E. Bor, J. J. Hudák, S. Mečiar, R. Jarušek, L. Hanus, J. Melicher, a súčasných literárnych vedcov Júliusa Pašteku, Petra Libu, Márie Bátorovej či ambicióznej literárnej kritičky Gabriely Magalovej. Všetky literárnovedné štúdie a recenzie daných literátov majú spoločného menovateľa, a tým je reflektovanie a interpretácia diel, ktoré v sebe vo väčšej či menšej miere nadobúdajú duchovno-kresťanskú platformu. Táto štúdia má tvoriť východisko pre ďalšie interpretačné a recepčné sondy do vybraných diel slovenskej literatúry určených najmä pre detského percipienta, a ktoré majú odhaľovať hlavne duchovno-kresťanské motivické danosti konkrétneho literárneho textu.

Na otázku, čo v súčasnosti čítam, môžem odpovedať opäť v nasadení pracovnom (avšak to, čo čítam, tvorí u mňa väčšinou spojenie príjemného s užitočným). Mám v pláne vytvoriť istú štúdiu, ktorá má byť prezentovaná na októbrovej konferencii na počesť významného literárneho vedca v oblasti detskej literatúry Jána Kopála – Transformácia detského aspektu a recepčná prax. V zmysle tohto cieľa som dočítal dve úžasné knihy od Daniela Pastirčáka – Damianova rieka a Čintet, začínam čítať kresťanské rozprávky od mladého autora Martina Hunčára, v zálohe mám dve knihy pre deti od Teodora Križku, taktiež knihy Petra Kubicu, Jána Motulka a pod.

Leto teda, ako môžete pozorovať, prežívam viac pracovne ako oddychovo, ale mám v pláne, ako sa hovorí, trochu vypnúť. Nuž, ale moja práca je i súčasťou môjho života, a patrím medzi ľudí, ktorí si môžu povedať, že ma živí to, čo mám skutočne rád. I vo svojej literárnovednej práci sa snažím prezentovať, avšak nie silou-mocou, svoje vlastné perspektívy a náhľady, ktoré pramenia vo sférach zachádzajúcich do hlbín priezoru filozoficko-teologických štruktúr. Kdesi som čítal krásnu vetu, ktorá mi neustále rezonuje v pamäti a snažím sa ju pretaviť niekedy viac či menej úspešne do svojho života i práce. Povedal ju, ak sa namýlim, pápež Pavol VI. v príhovore na pôde OSN: „Ak ľudia budú milovať Boha, budú sa milovať i navzájom.“ Toto je fakt, proti ktorému sa dá len ťažko niečo namietať.

JM: Ďakujem za rozhovor.