Neúprosný čas preverí každého z nás a priveľkým snažením prídeme o mnoho krás

(Hosťovský priestor)

Čitatelia PriestorNetu majú možnosť oboznámiť sa s dielom Vlada Gregora prostredníctvom úryvkov z jeho rozsiahleho diela Svedectvo času, uverejňovaných na pokračovanie v rubrike Ľudia a spoločnosť. Svedectvo času obsahuje autorove úvahy uplynulých troch desaťročí... Teraz však uverejňujeme úplne nový text, ktorý je dokladom toho, že filozof tvorí a kriticky uvažuje aj v nežičlivej atmosfére dneška.

::

Naozaj príde čas, keď bezmocnosť zarazí silácke mudrovanie, nastane únava každého materiálu a každý úspech si vyberie svoju daň...

Každý človek, ba každý živý tvor sa snaží nejako si určiť svoje miesto vo svete, ktorý ho obklopuje a ku ktorému je nútený nájsť si konkrétny vzťah. Paradoxné je, že nám k nájdeniu šťastia, ktoré pochádza z pevných a fungujúcich pravidiel, nepomôže ani tá najväčšia inteligencia a rozsah vedomostí. Je plno náboženských aj ateistických systémov, plno mystických aj realistických príručiek a zbierok pravidiel. Akosi pravidelne sa pritom zabúda na tie poľné ľalie, ktoré nepracujú ani nepradú a ani Šalamún v celej svojej nádhere nebol tak zaodetý, ako každá z nich... (Matúš 6, 26–30)

Zvlášť muži sa snažia často preraziť múr okolitých nejednoznačností a nevedomostí a dobre si pritom akurát natlčú hlavu a nasadia tými svojimi prehnanými snahami jedovaté a škodlivé chrobáky do hláv ešte aj ďalším generáciám. Je tu aj problém viery a jej úžitku, keď často navidomoči absurdné tvrdenia a konštrukcie vedú k nečakane dobrým výsledkom. Akoby bolo niekedy pre dané spoločenstvo potrebné zjednotiť sa na niečom, čo je pre všetkých členov rovnako nepochopiteľné, tajomné a vyžaduje si to jednoznačnú a rovnocennú úctu. Samozrejme, že tu prichádza aj k omylom a fatálnym chybám, ale zároveň často práve týmto spôsobom sa darí eliminovať takých mudrákov a „zarytých individualistov,“ ktorí rozbijú všetko a napriek počiatočným veľkolepým výsledkom nakoniec zanechajú za sebou jednu veľkú a dlhoročnú spúšť. Zvlášť mladí ľudia, silní a plní elánu, majú niekedy tendencie redukovať celú históriu a zároveň budúcnosť na nejaké to sola scriptura, jedine ekonomiku, výlučne národ, rodnú stranu a či iného prezlečeného a absolútneho alaha, jehovu, alebo mesiáša.

Sledujeme teraz trápenia, ktoré zažíva celý svet – požiare okolo Moskvy, záplavy v Pakistane, Číne, aj u nás, ekonomickú a existenciálnu krízu na superproduktívnom Západe. Popritom ešte nezanedbateľné osobné a zdravotné problémy jednotlivých ľudí, ktoré často osudovo ovplyvňovali históriu a strašidelným spôsobom môžu ovplyvniť aj budúcnosť... Kde nájsť ten pevný bod, aby sme mohli pohnúť Zemou? Aké teórie a dogmy nám k tomu pomôžu? Možno žiadne, ale práve tá skromnosť, pokora, úcta ku konkrétnym a živým potrebám ľudí, ktorí od nás závisia a s ktorými poznateľne súvisíme. Možno, že práve toto je hlavným posolstvom evanjelia a práve toto je asi najťažšie pochopiteľné a najviac sa na to zabúda.

Človek sa na vlastnej koži učí a možno práve preto, že ju mám už od mladosti riadne dorantanú, tak som si vždy o čosi lepšie rozumel so staršími ľuďmi, ktorí už nejaké to trápenie sami zažili, viacero problémov riešili a viacero snažení už museli vzdať. Človek je už na začiatku Biblie vystríhaný pred stromom poznania dobra a zla, alebo možno len pred pocitom, že to dobro a zlo dokáže pevne, objektívne a na veky vekov určiť. Zároveň je však toto sebauvedomenie človeka, schopnosť abstrakcie a plánovania, jeho neoddeliteľným atribútom oproti ostatnej faune a či flóre. Lebo skutočne aj každá rastlinka a či živočích sa hoci možno aj neuvedomene snažia využiť všetky dané okolnosti a možnosti pre ako-tak znesiteľný život seba a celého svojho spoločenstva. A práve z takýchto živých a konkrétnych koreňov pochádzame aj my ľudia a možno aj celý vesmír.

Všetko, čo sa okolo nás deje, je možno raz a navždy dané, ale deje sa to postupne, procesuálne a vývojom a nie je v našich schopnostiach objektívne rozlišovať, kde sa končí náhoda a kde sa začína zámer a aké správanie je pre nás a pre naše konkrétne spoločenstvo to najužitočnejšie možné, oprávnené a spravodlivé. Snažiť sa o to ale musíme, tak jednotlivci, ako aj rodiny, tak národy, ako aj celé globálne trápené ľudstvo. Boli nám dané do vienka určité schopnosti a možnosti, evidentne darované, nezískali sme ich z vlastných síl a zdrojov. Preto už len z pocitu vďačnosti je dôležité snažiť sa tieto zdroje rozvíjať a využívať – aj za cenu omylov a potknutí. Vyplýva z toho aj úcta k usilovnosti iných ľudí, hoci by boli aj nešikovnejší od nás a využívali tie svoje talenty hlúpejším spôsobom než my, oveľa väčší pracanti a mudrlanti.

Chcem touto úvahou vzbudiť u vás aj úctu ku konečnému zdroju všetkých možností a schopností, ktorého všelijako nazývame, všelijako chápeme, ale ktorý tu jednoducho je a účinkuje. 
(8. 8. 2010)
::

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor.