Nedogmatická úvaha o dogmách

(Hosťovský priestor)

„Na počiatku bolo Slovo“ (Jn 1,1) a je to iste pojem vznešený a možnosť tvorivosti je bez abstrakcie, plánovania a vytvárania určitých pravidiel a zásad asi ťažko mysliteľná. Slová, slová, slová... Akú radosť vedia spôsobiť, ale aj aký žiaľ, nakoľko vedia byť špecifické a nakoľko aj pol slova v danom kontexte vie zmeniť osudy jednotlivcov aj celých národov!

Šermuje sa s pojmami „demokracia verzus diktatúra“ alebo „sloboda kontra rozkaz“. Skúsme si ich aspoň približne vymedziť, pretože uznávam, a mali by si to uvedomiť všetci teoretici, že takéto a podobné pojmy jednoducho nie sú definovateľné a s konečnou platnosťou určiteľné. Je iste potrebné sa o to pokúšať a hľadať formulácie, ktoré by sa svojou určitosťou približovali definícii rýchlosti svetla alebo absolútneho mrazu, ale je otázka, či sa to dá. Vlastne by sme mohli povedať, že v našom náboženstve, teda v Kristovom učení, postavenom na prorokoch a budovanom na apoštoloch, je celkom jasne a definitívne vyjadrené, že sa to nedá. Ak niekto tvrdí, že má taký jasný zrak, že ho rozjasní všetkým ostatným a to už v týchto pozemských pomeroch, tak sa rúha a nepochybne hreší proti Duchu Svätému. Tým najhorším nedostatkom, ktorý je aj najhorším spôsobom škodlivý a ničiaci je totiž pýcha, zneuznanie a negovanie našich ľudských hraníc v tomto smere.

Vrátim sa ku konkrétnemu vymedzeniu vágnych pojmov demokracia a diktatúra. Ide totiž o to, že pojem demokracia stráca pri určitom stupni neporiadku akýkoľvek zmysel. Po roku 1989 padol jeden veľmi zlý a rúhavý systém, jeho pád bol veľký a zdalo sa, že následky jeho pádu veľké nebudú. Akoby sme zabudli, že „kto seje vietor, zožne búrku“ (Oz 8,7). A tá búrka tu je a lomcuje značným percentom obyvateľstva. Nech bol minulý systém akokoľvek zlý a opovážlivý, vybudoval si určité zábrany a kontrolné systémy. Tieto sa zrútili, s vaničkou sa vylialo aj dieťa a máme tu z týchto dôvodov takú mieru neporiadku a nestability, že sa o tom boja ľudia aj rozprávať a domýšľať to do konca. Hovorí sa tu o samospráve regiónov, o práve na štrajk, o boji proti korupcii a klientelizmu... a podobné frázy sa na nás sypú v jednom kuse. Systém jednej strany a jedného generálneho tajomníka bol iste zlý a v maximálne možnej miere zneužiteľný, tým viac, čím viac platil princíp ich neomylnosti. Ale nemožno tým povedať, že sa treba prestať snažiť o jednotné a prehľadné pravidlá a o maximálne jasný systém kontroly a s ňou súvisiacich nepodmienečných trestov. Ak nad tieto „abstraktné“ pravidlá a zákony nadradíme v prílišnej miere „konkrétnu“ moc peňazí, systém stráca stabilitu a rúti sa do katastrofy, či už regionálnej alebo globálnej.

Vôbec tu totiž nejde len o tento náš „kurník“. Mnohí ma totiž apriórne podozrievajú z nacionalizmu, hoci často nie sú k nášmu národu zďaleka tak kritickí, ako občas zvyknem byť ja. Všetko však musí mať svoju mieru, pretože „taký vták sa hnusí, čo do vlastného hniezda trúsi“. Nejde tu len o národný rozmer, do vlastného“ sa dá špiniť v rozmere úzko rodinnom, ale aj nadnárodnom, straníckom konfesionálnom, skupinovom, ba aj svetovom.

Čaruje sa tu so slovíčkami „korupcia a klientelizmus“. Ale, milí moji, ak sa prestanú rodiny, priatelia a známi navzájom podporovať a milovať, padne nám celá ľudská civilizácia! Zase tu ide o otázku vymedzenia a miery a o to, nakoľko sa je schopný štát, národ, firma, vláda, strana či iné zoskupenie postarať o tých, ktorí do ich „záchranných a podporných pavučín“ akosi nepatria. Pretože ak sú tieto „pavučiny“ príliš slabé a príveľa ľudí je mimo nich, tak sa nevyhnutne roztrhnú.

Hovorí sa o subsidiarite a samostatnom rozhodovaní o svojich veciach v rámci regiónu alebo podniku. Ale neboli aj socialistické národné výbory a tzv. „revolučné“ odbory o niečom podobnom a skutočne vôbec nefungovali? Čo ich naozaj robilo nefunkčnými bol systém jednej strany. Ale systém viacerých strán, ktorý je len maskou pre bezohľadnú moc peňazí a iných majetkov, robí tieto inštitúcie ešte zbytočnejšími a nefunkčnejšími. Ak padne kontrola a ak chudobný stratí právo ozvať sa a reálne sa postaviť proti bohatým a mocným, môže to byť ešte beznádejnejšie, ako stavať sa proti straníckemu monopolu a diktátu. Nebudem uvádzať ilustračné príklady, vstaňte od písacích stolov a počítačov, choďte medzi ľudí a dozviete sa ich dosť.

Systém vlády jednej strany a vodcovský princíp už má napísané svoje „mene, tekel, fares“. Ale kedy to budú mať napísané aj ľudská bezohľadnosť, zámerné zjednodušovanie, kamufláže a manipulácie, opovážlivosť a pýcha? Myslím, a som pevne presvedčený, ba som dokonca skúsil, že je to tak, že to mene, tekel, fares pre opovážlivcov už napísané bolo a to v najplnšej miere práve samotným Kristom. Bolo však už pred ním a On prišiel tento nepísaný zákon len naplniť a je aj po ňom, pretože on sám nám predikuje možnosť rozvoja v podobenstvách o talentoch a horčičnom zrne a v jasných slovách o účinkoch Ducha svätého. „Skúste a presvedčte sa, že Pán je dobrý“ (Ž 34,9).

Zvlášť Katolícka cirkev je často obviňovaná zo slepej viery a z presadzovania „skalných“ a nezmyselných dogiem. Všetky dogmy a naveky ustanovené pevné pravidlá sú len kulisami, ktoré na chvíľu zakrývajú to, čo netreba vidieť a čomu nie každý môže hneď a dobre porozumieť.

Bolo vyhlásených viacero dogiem, ktoré sú zo strany tých „racionálnejších“ veľmi spochybňované, ich logika a rozum sú totiž omnoho pevnejšie ako ich citovosť, citlivosť, pokora a odovzdanosť. Sú to vlastnosti typicky ženské, ale bez nich naše mužské „ego“ a naše väčšie mozgy pochopia toho veľmi, veľmi málo a ešte k tomu zle. Ideály čistoty, neomylnosti, vykúpenia a podobné termíny sú kulisami, ktoré sú kritizované a kritizovateľné, ale čo dáme ľuďom miesto nich? Nie sme ochotní veriť v Spoluvykupiteľku, ale často sme schopní uveriť, že naše veľmi múdre spochybňovanie všetkého vykúpi všetkých, a to dokonca všetkých naraz a spolu.

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor. Výňatky z jeho diela Svedectvo času uverejňujeme na pokračovanie.