Prísne verejný text

(Hosťovský priestor)

Tí „praví“ kresťania ozaj majú menej hriechov, ako tí „vlažní“. Vynikajú ale v dvoch hlavných, a to v lenivosti a pýche. Použil som tieto ostré slová, lebo si uvedomujem, že bez skalpela neodstránime slepotu týchto sebaistých, egocentrických a inými pohŕdajúcich ľudí. Oni sú usilovní – ale svojím spôsobom. Dokážu mať radi i takých ľudí, ktorí im „nesedia do krámu“, do ich pevne vyhraneného pohľadu na život „comme il faut“ (ako sa patrí). Dokonca tých „nie až tak slušných“ aj ocenia, ale nezabudnú pritom poukázať na ich provokačnosť a neučesanosť, kontrastujúcu s ich vlastnou uhladenosťou, ustálenosťou a bezchybnosťou.

Často je ich lenivosť maskovaná veľkou vonkajšou aktivitou, ktorá je však akoby hektickým útekom pred nájdením si času na pokojné a dlhodobé zamyslenie, na zamyslenie, ktoré bolí hlavne ich samých. Aj srdce majú títo ľudia dobré, ale, žiaľbohu, nejdú do suterénu zúfalstva tých ľudí, ktorí na nich pôsobia „neučesane a provokatívne.“

Práve takíto „nadoblační“ ľudia svojou pohŕdavosťou, bohorovnosťou, ktorú nemožno uraziť, a svojou analytickosťou bez syntézy, doviedli kresťanskú politiku na Slovensku do takého zúfalého stavu, v akom je.

Neplietol by som sa do politiky, keby mi nezáležalo na existencii fungujúcej kresťanskej strany. Ak sa ale takáto strana nehlási (i keď kriticky) k prvej slovenskej štátnosti a neprihlásila sa (i keď kriticky) k druhej slovenskej štátnosti, tak čo vlastne chce? Ísť celá do Prahy, ktorá má demokratickejšie a vzdelanejšie tradície, alebo začať znovu budovať „humánne“ a multikultúrne Uhorsko?

Kto sa neprestane ani v budúcnosti zaoberať hlavne diskreditáciami a katastrofami, nemôže ani pro futuro skončiť ináč ako „únia diskreditačná a katastrofická“. Nikto nemôže mať tisíc tvárí a nepriznávať očividné chyby. Ak si však nájde tvár jednu a svoju, môže sa všetko otočiť.

Toto hľadanie však nespočíva v nachádzaní nových názvov, v skúmaní všetkých možných a dokonalejších smerovaní a v usilovnom rozptyľovaní sa náhodnosťami a uhládzaniami. Nájdenie seba, jednotlivca i politickej strany, spočíva len v trpezlivom budovaní štruktúr a výkonnej organizácie. Každá organizácia je samozrejme zneužiteľná a treba sa popri praxi starať aj o „ideovú vyspelosť“, ale bez poriadku a disciplíny sa dostaneme len k anarchii a 20% nezamestnanosti. Nemôžu sa stále vyťahovať jedni nad druhých, aby pritom nestiahli ku dnu aj všetkých ostatných.

Mravčia a nenápadná robota, branie ohľadu na druhých a hlavne na tých, ktorých politika a morálka spočíva v starostlivosti o iných a nie o svoje čoraz perfektnejšie a všeobecne uznané postavenie a aktivity... to je nielen conditio sine qua non, ale aj raison d’être každej politickej strany.

O pozitívnom ladení a o prekonaní negativistického a často jedovato kritického postupu sa dá hovoriť len vtedy, keď sa naučíme reálne odhadovať svoje schopnosti a dokážeme uznať aj iným ľuďom, že niečo dokážu a už aj dokázali – aj keď niekedy spôsobom, ktorý sa nám nepáči.

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor. Výňatky z jeho diela Svedectvo času uverejňujeme na pokračovanie.