Ako byť sebavedomý a pritom úprimný, pokorný a láskavý?

(Úvaha Vlada Gregora)

Veľpieseň lásky, ale aj mnoho iných skvostov literatúry na túto tému sa páči väčšine ľudí, ale málokomu sa tieto pravdy podarí v plnej miere zažiť. Práve z konkrétnych zážitkov a premeditovania týchto „právd o láske“ vyplýva aj nefalšovaná úprimnosť, pokora a hlboko zažitá vďačnosť. Všetko toto je aj jediná cesta k skutočnému a nezakomplexovanému sebavedomiu.

Práve to sú vlastnosti, ktoré vyplývajú len z veľkej lásky, o ktorej veríme, že pretrvá a bez ktorých sú viera a nádej len slepým fanatizmom. O tom, ako sa dokáže viera bez lásky zvrhnúť a k akým fanatickým krutostiam a logickým nezmyslom dokáže ľudí priviesť, je až prebytok materiálu.

Hodnota našej viery sa môže prejavovať len v spoločenstve – či už osobnom, rodinnom, národnom alebo všeľudskom. Sme ako osoby i spoločenstvá rôznym spôsobom determinovaní, ale nikdy by sme nemali strácať ľudskosť. Nehovorím tu o akejsi abstraktnej humanite, ale o vrúcnom, i keď chybujúcom prežívaní konkrétnych vzťahov ku konkrétnym ľuďom.

Človek je masívnym spôsobom obmedzovaný už vďaka svojej biológii a je to jednoducho povedané „tvor teritoriálny“. Prejavuje sa to všade, dokonca aj v evanjeliu. „Kto je moja matka a kto sú moji bratia?“ „Neplačte nado mnou, ale plačte nad sebou...“ Abstraktne sa odpútať od svojho materinského a otcovského prostredia môžeme, ale nemôžeme ho prestať mať radi. „Choďte predovšetkým ku strateným ovciam z domu Izraela...“

Fyzikálne predmety sa väčšinou teplom rozťahujú a zimou sťahujú. Aj medzi ľuďmi platia určité pravidlá, ktoré niektorí vyvodzujú z evolúcie a prírodného výberu a iní zo zjavených zákonov a Božieho riadenia. Prečo by sa mali tieto hypotézy vylučovať a kam sa až chceme svojimi poldruhakilovými mozgami domudrovať? Radi by sme už svojimi pozemskými očami videli a svojim milým opísali akýsi „tanec vo svetle“ a dlho nám trvá, kým si uvedomíme, že to musíme nechať na nich samých a na Božiu milosť.

Je ľahké špekulovať o tom, že to ten Boh nezariadil práve najlepšie a my by sme to aspoň o kúsok lepšie zvládli. Ako veľký šok zasiahlo do Voltairových predstáv napríklad veľké lisabonské zemetrasenie... Lenže keby sme napríklad zväčšili zemeguľu, problémy by ostali, len meradlo by sa zmenilo. Keby sme zásadne zvýšili priemerný vek ľudstva alebo dokonca objavili „gén nesmrteľnosti“, zaklincujeme perspektívy vlastným deťom a teda novým a nádejným generáciám...

Je to možno kruté a zdanlivo nelogické, ale práve tou zúfalou tvrdosťou nášho pozemského žitia - bytia sa krvopotne dopracúvame k láske a ľudskosti. Čím väčšia, silnejšia a úspešnejšia ríša sa vyskytla v ľudskej histórii, tým viac nešťastia a likvidácie spôsobila a nakoniec dospela k rozpadu a sebalikvidácii. Ide tu o známu starogrécku hybris, starorímsku superbiu a všetku tú chamtivosť, pýchu, bezočivosť a nenažranosť, o ktorej sa nemusíme informovať len v náboženstvách, ale aj v bežnom ľudskom živote a jeho prísloviach. Nie je to paradox, že počet Slovákov najviac vzrástol počas našej najväčšej biedy a útlaku? V čase skutočne krutých podmienok pre fyzický i duchovný život?

Gréci považovali Rimanov za barbarov a tí ich porazili. Rimania nazývali barbarmi Germánov a tí ich porazili. Nemci sa povyšovali nad Slovanov a tiež dostali po nose. Aj samotní Slovania sa na kde-koho pozerajú s dešpektom a v nezvyklej miere sa zvyknú zhadzovať a urážať aj medzi sebou. Vari si takým spôsobom trénujeme schopnosť pokory a úprimnosti? Mnohokrát sme prehrali, mnohokrát sme sa spamätali, pozor len, aby sme neprehrali úplne.

Dejiny sú plné mŕtvych jazykov a mŕtvych civilizácií a prežili len národy s tým najtvrdším osudom, ktorý ich takpovediac dokopal k určitej pevnej či menej pevnej súdržnosti. Máme to opísané v Biblii, môžeme to skúmať aj na našich dejinách, ale k jednoznačným záverom a výsledkom sa nikdy nedopracujeme. Je však dosť dôležité, aby ideály žili aspoň v našom podvedomí a aby národy nazvané podľa „slova“ prežili aspoň toľko, čo národ izraelský a čínsky.

Trápeniu sa pritom nevyhneme, ale aspoň si ho svojou hádavosťou, neuspokojenou chamtivosťou a nekritickými ambíciami stále viac nezväčšujme. Ak zahynie medzi nami láska, zahynie aj viera a nádej na akúsi dlhodobú a „zmysluplnú“ existenciu. Bez pevných a milosrdných pút, i keď často neviditeľných, totiž akékoľvek spoločenstvo stráca zmysel a Boh si z iných „stavebných kameňov“ stvorí svojich synov a nositeľov svojich prísľubov a nádejí.

::

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor. 

Výňatky z jeho diela Svedectvo času uverejňujeme na pokračovanie.

Súvisiaci článok: Neúprosný čas preverí každého z nás...