Život je balans na akejsi hrane; vie aspoň zdroj života, čo sa stane?

(Hosťovský priestor)

Život a vnímanie okolitého sveta môže byť krásnym zážitkom, ale zároveň čimsi až príšerne nevypočítateľným a neistým. Aké to má praktické dôsledky ?

Je jasné, že na tejto konečnej zemeguli môže v pokoji a pohode prežívať len určitý počet ľudí a neexistuje čosi také, že nás tu bude stále viac a stále sa budeme mať lepšie. Ľudia však akosi nemôžu uveriť, že to tak je, a už vôbec sa nedokážu s takouto samozrejmosťou zmieriť. Preto sa stále básni a mýtizuje o beztriednych spoločnostiach, tisícročných ríšach a o možnom raji na zemi. Je to trochu vzdialené od Kristovho realizmu, ktorý otvorene hovorí, že chudobných vždy budeme mať medzi sebou a že občas prídu časy, keď budú blažené loná, čo nerodili a prsia, ktoré nedojčili...

Je to iste trochu smutné a azda nevhodné, že takéto myšlienky mi napadajú práve v krásnom vianočnom čase, v čase radosti z príchodu niečoho naozaj zásadne nového. Je to možno dané tým, že práve teraz žijeme v čase veľkej neistoty a máme pocit, že "sláva Bohu na výsosti" síce stále funguje, ale miesto "pokoja ľuďom dobrej vôle" sa vo zvýšenej miere vyskytuje nepokoj a stres. Po obmedzení počtu pracovníkov z príkazu našej šetriacej vlády musíme teraz dva týždne z troch robiť do večera, z čoho máme ako uvedomelí budovatelia kapitalizmu veľkú radosť...

Je to skrátka v tomto slzavom údolí tak, že populačné prebytky a premnožené pahltné ústa sa nejakým spôsobom "eliminujú" a občas doslova likvidujú. Metódy môžu byť kruté a krutejšie, okaté a okatejšie, plánovanejšie a improvizovanejšie, milosrdnejšie a nemilosrdnejšie, veľmi bolestivé a menej bolestivé. Myslím, že práve o to ide a je prednosťou demokracie a skutočného, pravdivého a úprimného náboženstva, že sa snažia tie nevyhnutné bolesti aspoň trochu ofukovať a zmierňovať, že chcú dávať aspoň akú-takú konkrétnu nádej do neistej a nekonkrétnej budúcnosti.

Je iste rozdiel riešiť deficit blahobytu pre všetkých nezamestnanosťou, drahými bytmi a do neba volajúcou nerovnosťou, alebo riešiť to absolútnou diktatúrou nedotknuteľnej vrstvy, koncentrákmi, gulagmi a maximálnym uľahčením potratov a rozvodov. Žiaľbohu, je to tak, že obe metódy sa prelínajú a vždy doplácame na to my, ktorí sa snažíme žiť pravdivo, bez protekcií a bez falošných istôt získavaných veľmi často na úkor druhých. Často nám teda naozaj ostáva len nádej a modlitba, ktoré nám trochu zmierňujú bolesti z pravidelného padania na hubu.

Tvrdím to v podtexte všetkých svojich úvah už od roku 1978, že hlavnou úlohou pravdivých Kristových nasledovníkov je vidieť tieto veci reálne a neustále sa snažiť podľa slov proroka "potešovať ľud môj". Samozrejme, odkrývaním skutočného stavu vecí, konkrétnou pomocou a milosrdným ofukovaním konkrétnych rán, nie maľovaním na ružovo a kázaním z pozície sily a hlúpej ignorancie skutočných problémov tých ozaj skutočných a ozaj obyčajných ľudí.
(Vianoce 2010)

Autorom príspevku je filozof a publicista, spolupracovník PriestorNetu Vlado Gregor.

Súvisiaci článok: Rozhovor 2+2: Vlado Gregor.