Myslenie bolí...

(Hosťovský priestor)

Ak človek chce byť kritický voči všetkým ostatným, môže si to dovoliť, len ak bude kritický aj voči sebe samému. Ak budem príliš sebaistý, môžem získať moc a prípadne aj dôveru dosť veľkej časti ľudí. Na druhej strane ale stratím dôveru tých, ktorí sú takisto rozumní alebo rozumnejší odo mňa.

Kalkul je hriešny, ale iba vtedy, ak sa kalkuluje kvôli osobnému prospechu. Ak kalkulujem, skúmam a počítam z úcty k overiteľnej pravde, je to požehnaná a bohumilá činnosť. Nemôžeme to nazvať ani agnosticizmom, pretože potom by sa úplne stratil aj význam modlitby, ako výrazu úcty k Tomu, ktorý nás svojou mocou a znalosťami prevyšuje. V tom je nám príkladom aj samotný Kristus, ktorý nikdy nevyzdvihoval sám seba, ale svojho Otca, nepropagoval modlitby k sebe samému, ale sám sa modlil k Tomu, ktorého nazýval jedine dobrým. Skutočne ho my kresťania nasledujeme?

Nedostatok skromnosti vedie aj k zúfalému zmäteniu pojmov. Často sa pred voľbami diskutuje o menšom a väčšom zle. Nie som žiadnym agnostikom, ak prehlásim, že niekedy sa to vôbec nedá rozlíšiť a inokedy len veľmi približne a vôbec nie overiteľne. Ak musíme podstúpiť nejaký chirurgický rez, často vôbec popredu nevieme, ako to dopadne, teda či za daných okolností bude takýto zásah do organizmu dobrom alebo zlom. Pri mnohých iných udalostiach alebo aktivitách často ukáže pravdu len čas a niektoré otázky ostávajú otvorené donekonečna.

Je isté, že takýmto filozofovaním praktických ľudí neuspokojíme a za daných okolností sa treba väčšinou rozhodovať hneď a teraz. "Hic Rhodus, hic salta", hovorili už v antickom Ríme chválenkárovi, ktorý vykladal, aký výkon podal na vzdialenom ostrove. Na druhej strane by sme nemali strácať úctu, vieru a rešpekt k určitým tradíciám a overeným schémam, ktoré dlhodobo v praxi fungujú. Často sa nedajú jednoznačne overiť ani dokázať, ale slúžia ako stáročná opora a prinášajú výsledky. Prečo ich teda zatracovať, ak sme nič lepšie zatiaľ neobjavili?

Nepopieram teda potrebu viery, popieram len fanatizmus a nekritickosť voči sebe samým a neochotu, ba priam panický strach priznať vlastné chyby a nedokonalosti. I keď kresťanstvo v tomto smere pokročilo najviac, zvlášť v pomere k iným vyznaniam alebo "zneuznaniam", predsa má len určité rezervy, na ktoré pri troche úprimnosti ani nie je veľký problém poukázať.

Ako knihovník mám normu dať do jedného metra 40 kníh. Ak ich natlačím, bude to 50, ak dám pár kníh navrch, bude to 55. Ale nemôžem tvrdiť, že pri troche snahy tam vrazím tých kníh 70 a pritom to bude ešte pekne vyzerať. Dostal som upozornenie, že naša Cirkev je medzi vyznaniami a smerovaniami ako ten najkrajší a najzdravší dubák medzi hubami. Tento kvalitný hríb môže byť aj červivý, ale vždy je lepší a hodnotnejší ako muchotrávka, hocijako by vyzerala pekne a zdravo. Problém je len v tom, či ten dubák vôbec narastie, či vytvárame podhubie, ktoré je preň vhodné a či nevyvolávame v spoločnosti len takú atmosféru, ktorá je vhodná práve pre rast muchotrávok. "Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa" (Lk 3,9).

Platilo to len pre dávnu židovskú komunitu, alebo to platí aj pre dnešných kresťanov? Darmo budeme mať pravdu z dogmatického a nadčasového hľadiska, keď budeme zlyhávať tu a teraz a nepodáme výkon, ktorý sme mohli a mali podať v konkrétnom čase. Nestávame sa niekedy pre svoju "prepevnú" vieru alebo skôr prehnanú sebaistotu tým jalovým figovníkom, ktorý treba vyťať, aby nebránil rastu užitočnejších a chutnejších stromov a hríbov? (Mk 11, 12-26; Lk 13, 6-9).

Autorom článku je filozof a publicista Vlado Gregor, stály prispievateľ PriestorNetu. Výňatky z jeho diela Svedectvo času uverejňujeme na pokračovanie.