Keď som pred časom požiadal svojho priateľa Petra Chorváta, aby prispel do PriestorNetu, dal mi namiesto príspevku dve otázky – s poznámkou, že mu na tejto stránke chýba práve rozhovor so mnou... Dlho som váhal, nevediac ako zareagovať, ale napokon som sa rozhodol na jeho otázky odpovedať a rozhovor uverejniť.
P. CH.: Recenzenti tvojej básnickej tvorby hovoria o hľadaní, no zároveň o presnom umiestňovaní, „triafaní“ slov. Nechceš im oponovať, alebo zosúladiť ich tvrdenia, či prezradiť, čo hľadáš?
J. Maršálek: Uvedené tvrdenia považujem za paradoxné, čiže (iba) zdanlivo protikladné. Vyplýva z nich, v súlade s pravdou, že niečo hľadám a niečo som už našiel, v niečom som na začiatku a v niečom možno na konci, niečo viem lepšie a niečo iné zas horšie... Životná púť človeka je prirodzene spätá s hľadaním i nachádzaním. Otázok však býva zvyčajne viac než odpovedí. Život je už taký, patrí k nemu aj tajomstvo. Ale vždy je lepšie, myslím si, dať prednosť tajomstvu ako ničote.
V tvojej otázke nachádzam tiež odkaz na vzťah obsahu a formy. Myšlienku treba vhodným spôsobom vyjadriť, vložiť do náležitého (jazykového) tvaru, aby bola uchopiteľná a zrozumiteľná. A nie vždy sa to podarí. V tomto zmysle (ale i v zmysle duchovnom) je beletria a osobitne poézia prejavom človečenskej túžby vysloviť nevysloviteľné.
Čo hľadám? Niekedy iba nejakú stratenú vec alebo zabudnutú myšlienku či metaforu, inokedy hľadám trebárs riešenie konkrétneho životného problému alebo hľadám človeka súceho na slovo. V zásade však hľadám spôsob, ako pekne a múdro, ľudsky dôstojne žiť. Áno, znie to pateticky, ale ja sa pátosu nevyhýbam, lebo viem, že je niekedy potrebný a ťažko nahraditeľný, podobne ako soľ.
P. CH.: Dlhodobo sa zaoberáš problematikou kultúry a kultúrnosti vôbec. Aký máš pocit z terajšieho stavu v tejto oblasti a čo k nemu, podľa teba, viedlo? Kam smeruje naša kultúra?
J. Maršálek: V súvislosti s kultúrou a kultúrnosťou nemôžem nespomenúť nášho veľkého mysliteľa Ladislava Hanusa. Ako napísal v diele Človeka a kultúra, človek je komplexnou jednotou tela a ducha, pričom jeho prvoradou životnou úlohou je rozvíjať svoju osobnosť smerom k ideálnej dokonalosti, a to aj prostredníctvom kultúry, ktorá spätne formuje mravného a slobodného človeka a cez neho slobodný svet.
Ale kto dnes načúva takýmto slovám?! Z terajšieho stavu a smerovania našej spoločnosti veru nemám dobrý pocit – a hovorím to s vedomím, že i ja som dieťaťom svojej doby. Rozmáha sa nepoctivosť, povrchnosť a relativizovanie všetkého. Zriekame sa overených hodnôt a odhadzujeme dedičstvo otcov. Vysmievame sa tradícii... Lenže trvácnosť je cennejšia ako novosť.
Považujem však za potrebné povedať, že v každej kríze je zárodok obnovy. Krízy boli aj budú, no pevne verím, že v konečnom dôsledku prevážia a zvíťazia pravé hodnoty – v umení aj v živote.
Dá sa súhlasiť s pohľadom na súčasnú kultúrnosť, ale vďaka za ňu (po minulej dobe zošnurovania kultúrnosti), lebo je rozmachom slobodného myslenia, ktoré si (zatiaľ) nechce priznať, že musí nájsť svoje mantinely.
OdpovedaťOdstrániťNie všetko je tradícia, ale len z nej sa dá vychádzať. Zle je, ak sa človek (spoločnosť) pokúša nahradiť vlastnú tradíciu cudzou. To je cesta ku strate identity a k pádu.
K prvej odpovedi - hľadanie je základ a cesta vpred aby život človeka, alebo spoločnosti nestál na mŕtvom bode. Aj keď sa nám obsah histórie nemení (ani my sa nemeníme), mení sa jej forma. Oddelenie formy od obsahu (aj v umení) je nemožné, lebo aj forma je hľadaním, či vyjadrením myšlienky. Ideálom je súlad v kvalite formy i obsahu.
Śpanielsky režisér Luis Buñuel, ktorý za svojich najväčších nepriateľov pasoval autority a konvencie, povedal niečo v tom zmysle, že svoje filmy natočil práve vďaka im. Poukazuje mi to na zvláštnu neslobodu, ktorú sme získali vďaka rozmachu slobodného myslenia a konania.
OdpovedaťOdstrániťZvláštnu v tom, že nevšedné sa stáva všedným, nezvyčajné obyčajným, výnimočné normatívnym.
Bez svojráznosti a bez osobitosti.