Rozhovor 2+2: odpovedá Teofil Klas

Teofil Klas

Teofil Klas (občianskym menom Jozef Zavarský) patrí k výrazným predstaviteľom našej duchovnej kresťansky orientovanej poézie. Narodil sa 12. novembra 1940 v Trnave. Pôsobil najmä ako novinár a redaktor. Od roku 1958 pracoval v Technických novinách, v druhej polovici osemdesiatych rokov súbežne v redakcii ilegálneho samizdatového časopisu Rodinné spoločenstvo. Po zmene politického systému pomáhal budovať novú podobu Katolíckych novín, a to ako redaktor a neskôr šéfredaktor (1990–1993). Pracoval aj vo Vydavateľstve Nové mesto a v redakcii časopisu Kultúra. V rokoch 2003 až 2007 zastával funkciu tajomníka Spolku slovenských spisovateľov.

Ťažiskovou tvorivou sférou Jozefa Zavarského je však poézia, ktorú od roku 1988 píše pod pseudonymom Teofil Klas. Písal verše i dovtedy, od svojich stredoškolských rokov, no publikoval iba sporadicky. Knižne debutoval v roku 1993 súborom básní Najbližšej k Taju. Postupom času mu vyšlo ďalších desať vlastných poetických kníh – zatiaľ najnovšou je zbierka s názvom Rampy sú ešte v žiare, vydaná nedávno pri príležitosti básnikovej sedemdesiatky.

JM: V jednej svojej básni ste napísali, že „bez predstáv sú skutky naše holé“ (Spev o rytieroch a kráse). Tieto slová svedčia o vašom básnickom videní sveta. V čom je podľa vás sila a význam poézie?

T. Klas: Mám na to vyhranený názor. Sila poézie je v slove a jeho kráse. V schopnosti uchopovať a pomenúvať to, čo človek vníma zvonka i z vlastného vnútra, spôsobom najdôstojnejším ľudskej prirodzenosti, spôsobom najobsažnejším a najkrajším, spôsobom čiahajúcim po metafyzickom. V premieňaní nevysloviteľnej túžby duše človeka po dokonalosti na krásne a pôsobivé slovo. To pretváranie na obraz (na spôsob) paradoxne nevysloviteľného, ale vysloveného Božieho sna o človekovi dáva ľudskej poézii krídla. A stavia ju, ako mi kládol na srdce nebohý už taliansko-slovenský básnik Michele Colonna, na najvyššiu priečku v krásnej spisbe – a ja dokladám: vôbec v umení, lebo Slovo bolo ontologicky skôr než anjelská hudba a či kepplerovská hudba sfér.

Človečenská poézia má svoj prvotný prameň v poézii Božej, v Logose („skrze neho bolo všetko stvorené“), preto by mala čo najviac čerpať z toho prameňa a nemala by sa mu spreneverovať. V hľadaní krásy a pravdy vo zverenom ľudskom poklade slova a súčasne v jeho všeobjímajúcej kozmickej predstavivosti (oboje sú dary človekovi z raja) a osobitne potom v sprostredkúvaní takto nahonobeného duševného bohatstva spočíva aj podstatný význam poézie. Má to svoju nezameniteľnú poznávaciu i mravnú dimenziu. Dnešná výchova, žiaľ, na to hriešne zabúda. Skrátka, ignoruje túto vzácnu skutočnosť, povedal by som: skutočnosť posvätnú.

JM: Aké je vaše tvorivé krédo? Ako by ste charakterizovali svoju poetickú tvorbu a ktorú jej súčasť považujete za najdôležitejšiu?

T. Klas: Tvorivé krédo? Už som sa k tomu inde vyslovoval, ale sformulujem to po novom asi takto: Nikdy nebanalizovať v sebe samom poslanie, ktoré mi bolo zverené, a verne zveľaďovať talenty, ktorých sa mi dostalo. Skrátka, vytrvalo pracovať na dedičstve slova a v jeho rámci na národa roli dedičnej. To by bolo asi to podstatné.

Čo píšem, vyviera mi zo srdca. A preto od samého začiatku som ani nepublikoval verše, ktoré by ma boli mohli „prezradiť“ a vydať napospas neúprosnému svetu. Časy (šesťdesiate roky) neboli tomu „naklonené“. A v tých básňach, čo som „uspôsobil“ na prípadné publikovanie, som sa viacnásobne (viacvrstvovo) vo výraze „zaklínal“, čiže ich naslovovzatý výklad (ak by mal byť nebodaj rozumný) by si možno vyžadoval prácu priam geologického prospektora. Ibaže ani tie som napokon radšej nepublikoval, hoci by azda boli sitom cenzúry prešli. Čo po nich? Čím by som sa bol prezentoval?

Po celé desaťročia som sa zaklínal čoraz hlbšie a našlo to odraz aj v neskorších mojich veršoch. Tie takto nie vždy a všade sú bezprostredne zrozumiteľné. Navyše moje novátorské hľadanie výrazu z tezauru slovenčiny väčšine náhodných čitateľov možno nerezonuje, pretože, nevedení v škole, si čoraz väčšmi navykáme na chudobnú, nevýraznú, tritisícslovnú zásobu slovenského slova a na nevynachádzavé triviálne alebo šimpanzie, odpozorované formulácie. Moje verše sú spravidla ťažšie na vnímanie, ale veru to už čitateľovi neuľahčím. Darmo, nie sú určené každému, čo aj by som bol rád, keby to tak bolo. Podliezať nemôžem, stratil by som tvár.

Skúsenosť naznačuje, že najdôležitejšie sa autorovi v tvorbe javí zvyčajne to najnovšie, najposlednejšie. Je to aj logické, pretože pôvodca s odvíjaním sa času niekam smeruje. Ibaže výsledkom jeho úsilia môže s časom aj ubúdať na kvalite. Okrem toho, ak sa orientuje aj podľa recepcie svojich diel inými, môže sa mu javiť tá alebo oná kniha významnejšia, a potom je ťažké niečo vyzdvihnúť. Mne takto osobitne chválili moju prvú knižne vydanú poetickú knihu, veniec sonetov Najbližšej k Taju (Viliam Turčány, vydavateľ Karol Kubík), cyklus Pôstne akordy (Ján Sedlák), triptych Hlas kňaza Gorazda (Janko Frátrik), cyklus Psie paraboly (Rudolf Dobiáš, Karol Kubík) alebo cyklus Raz prešlo radlom (Vincent Šabík). Všetky tie knihy sú mi neobyčajne blízke, a predsa dám prednosť, ak už sa mám vysloviť, svojej zbierkovej prvotine (1968), vydanej až dodatočne (2001), knižke Zaklínadlo. Tá totiž naznačila smerovanie mojej poetickej tvorby aj čo do obsahu, aj čo do výrazu. V nej sa totiž „zaklínam“. Priznám sa, sám sa k nej najradšej čitateľsky vraciam.

JM: Ďakujem vám za rozhovor a k životnému jubileu dodatočne želám všetko dobré.