V raji sme zistili, že sme holí, treba nám k rozumu stále nové školy?

(Hosťovský priestor)

Videl som raz obrázok, na ktorom Indián pozerá k nebu. Letí tam kozmická raketa, naša či mimozemská, to nie je podstatné, a tento kvázi primitív si mrmle popod nos: „Odkedy som videl dymové signály, nič ma už nemôže prekvapiť.“ Táto milá anekdota vlastne vystihuje podstatu človeka, jeho schopnosť abstrakcie, a teda aj akejkoľvek filozofie. To nás totiž oddeľuje od živočíšnej ríše, že môžeme spolu komunikovať nielen o chlebe našom každodennom. Pretože práve o tú komunikáciu ide a či už sa deje rečou, dymovými signálmi, morzeovkou, e-mailami , alebo iným spôsobom, ide v zásade o to isté.

Na počiatku asi nielen vesmíru bolo slovo, pojem, idea. Aby som nebol príliš vznešený, uvediem domnienku, že potrebu reči okrem iného vyvolala iste aj možnosť a realizácia klebetenia, teda ohovárania druhých poza chrbát, a možnosť ich racionálne a nenápadne podraziť.

Veľmi sa totiž niekedy vyzdvihuje inteligencia človeka a uvažuje sa o kontaktoch s mimozemšťanmi a o ich inteligencii, pričom sa málo berie do úvahy, že vlastne človek je tvor, ktorý dokáže vedome, účinne a často aj s pasiou páchať zlo. Žiaľ, je to tak, aj tento smutný fakt vymedzuje a určuje ľudskú podstatu a nie sme nikdy dosť pokorní a skromní a nikdy si to v celej svojej škaredosti neuvedomujeme.

Podvedome to však chápeme a asi o tomto je aj príbeh „vyhnania z raja“. Vesmír je vo svojej podstate jednotný, jeho zákony fungujú podobne na fyzikálnej, chemickej, biologickej a (na to chcem touto úvahou poukázať) tiež na morálnej úrovni. Náboženstvo je okrem iného regulatívom – aby sme sa navzájom nepožrali. Ale na druhej strane je človek odlišný od mraveniska tým, že sa snaží vyniknúť nad iných, či ako jednotlivec, alebo ako určitá skupina. Práve toto je motorom pokroku a tvorivosti, napriek možnosti neblahých následkov.

Preto je možné, že s podobnými rozpormi a dilemami sa stretáva prípadný inteligentný život v celom vesmíre. Možno Boh dobre vedel, prečo tie galaxie rozhodil od seba tak ďaleko... Dosť máme problémov vo vnútri vlastnej pozemskej civilizácie a ak by sa objavili konkurenční inteligenti, musela by sa morálka a možnosti prežitia síce riešiť na kozmickej úrovni, ale problémy by asi ostali veľmi podobné...

Je to trochu smutné, trochu veselé, ale tak to funguje, že vlastne určitá nedokonalosť a nedostatočnosť je nevyhnutná pre možnosť akéhokoľvek vývoja a akejkoľvek radosti z vlastnej tvorivosti. Dokonca to platí aj pre vesmír – keby bol dokonale symetrický a rovnorodý, vlastne by tu nemalo dôvod niečo vzniknúť a rozvíjať sa.

Žasneme niekedy nad stvorením človeka a nevieme sa dostatočne nadchnúť nad našou nádherou a obrovskou inteligenciou. Nadúvame sa, že sme synovia Abrahámovi, ale už menej registrujeme tú okrajovú výstrahu, že Boh, ak chce, aj z kameňov spraví synov Abrahámovi (Mat 3, 9; Jn 8, 33-44).

Viera v Boha teda nemusí byť len dobrácka a láskavá, ale aj prísna a výstražná. Aj dobrý kôň potrebuje nielen samé pohladkania, ale občas aj bič a ani vlastné deti nevychováme len samými cukríkmi a bozkami. Vždy som sa snažil svoje úvahy a glosy zakončovať optimisticky a napriek videniu aj neradostných možností nachádzam na to stále viac dôvodov...

(Na úplný záver chcem poďakovať otcovi Pavlovi Gaborovi, kňazovi a astronómovi, za pomoc a povzbudenie pri tomto ďalšom sebavyjadrení.)

6. 1. 2011

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor.