(Hosťovský priestor)
Dnešnej dobe priam hmatateľne chýba jemnosť, intimita, vrelosť alebo vrúcnosť vo vzťahoch medzi ľuďmi. Naopak, ideálom sa stáva drsnosť, vulgarita a abnormalita najhrubšieho zrna, kult sily a chladu. Je treba byť skrátka "cool". Ako by som tieto tvrdenia ilustroval a konkretizoval? Hádam už len tým, že som ročník Madonny, Michaela Jacksona, Sharon Stoneovej a... Usama bin Ládina.
Ako sú zneužiteľné a napadnuté vírusom bezohľadnosti a osobného prospechu aj tie zdanlivo najhumánnejšie a najosobnejšie inštitúcie! Teroristi pri príprave nedávneho útoku sa vraj dorozumievali pomocou počítačov z verejných knižníc... Sám vidím, že aj u nás sa najviac požičiavajú diela z vojenskej histórie, knihy mapujúce ľudské zlo a dokonca jedného čitateľa zaujíma konštruktérstvo zbraní...
Zlé nie je ani tak to, že sa vyskytujú "madonny" a podobné kreatúry, ale to, že najviac sa platí za čo najväčšiu obscénnosť, indiskrétnosť, surovosť a abnormalitu. Z tohto hľadiska trochu chápem moslimov, ak práve USA a tzv. "západnú" civilizáciu považujú za sídlo satana. Akých zvrhlostí vlastne nie sme schopní dopustiť sa kvôli zisku? Priplácame si dokonca na vlastné sebazničenie...
"Nemýľte sa, milovaní, Boh sa nedá vysmievať!" hovorí už sv. Pavol. Mohamedáni sa totiž svojej viere nespreneverujú, zato kresťania sa jej spreneverujú až drasticky. Islam nehlása lásku k nepriateľom, my ju síce hlásame, ale pritom nevieme byť priateľskí ani voči sebe navzájom. O schopnosti obetovať svoj život za vieru a dobro spoločenstva už ani nehovorím, načo sa strápňovať napodobňovaním stredovekého fanatizmu...
Predstavitelia cirkví sa starajú o kritiku jogy a povinnej etiky, o platy duchovenstva, o stavby kostolov... Viac-menej dosahujú svoje. Ale kto z nich sa pritom aspoň snaží niečo robiť proti zlým zákonom, nefungujúcej kontrole a proti gigantickému obohacovaniu "osobností", ktoré spoločnosti neprinášajú nijaký osoh? Keby sme mali len polovicu tej viery a tej solidarity, ktorú si v rámci svojich komunít prejavujú moslimovia! Individualizmus a necitlivosť voči spoločenstvu dosiahli v rámci kresťanstva choré a obávam sa, že skoro až smrteľné rozmery.
Sme silní, sme produktívni, sme vzdelaní, ale chýba nám láska, ideál, súcit a akýkoľvek reálny spoločný cieľ. Tak v rámci štátov, ako aj v globálnom meradle vzrastá počet druhoradých a treťoradých obyvateľov, ktorí nemajú čo stratiť. Toto je živná pôda vojen, revolúcií a terorizmu a zúfalstvo je nepremožiteľná zbraň práve tých slabých. Schopnosť obety a risku robí aj z tehly zbraň nevídanej sily!
Ak má ľudstvo prežiť, musí si tieto skutočnosti uvedomiť a modlu zisku nahradiť konkrétnymi akciami na podporu konkrétnej zodpovednosti za tých "iných" a tiež vzájomnej zodpovednosti "ich" medzi sebou a "ich" voči "nám". Ak neposkytneme mase ľudí základné podmienky na existenciu a nedáme im možnosť zodpovedať za seba, aj naše najpevnejšie základy sa budú triasť a náš pád bude veľký.
Zbigniew Brzezinski hovorí vo svojich "príručkách pýchy" o tom, aké sú USA nepremožiteľné a na akom sú vrchole. Lenže, milí moji, ak sa myslí naozajstný vrchol, tak pokračovaním je už len úpadok! "Historia est magistra vitae" - a zrýchľujú sa v tomto čase nielen dejiny, ale zvyšuje sa aj zraniteľnosť a ohrozenie nových "mocných". Nespravodlivosti sa vracajú ako bumerang šialenou rýchlosťou. Kto vyzbrojoval Afganistan, Irak, kto podporoval albánsku mafiu? Istý Srb sa vyjadril asi v tomto zmysle: "Je mi ľúto tých ľudí z obchodného centra, ale akosi neviem ľutovať mŕtvych z Pentagonu. Pred očami mám totiž zbombardované vlastné vládne a verejné budovy..."
Aby som bol na záver trochu optimistický, dúfam, že udalosti začiatku 21. storočia budú poučením a prebudením pre svetové kresťanstvo, tak katolícke, ako aj evanjelické a pravoslávne. Jedine vtedy budeme Kristovými nasledovníkmi, keď iní vyznávači budú o nás znovu so závisťou hovoriť: "Pozrite sa, ako sa milujú..."
Ešte dodám, že hlavne na začiatku a konci tejto úvahy ma inšpirovala tvorba a osobnosť Jozefa Zavarského alias Teofila Klasa, ktorému touto úvahou blahoželám k novovydanej poézii...
Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor. Výňatky z jeho diela Svedectvo času uverejňujeme na pokračovanie.
Odoberajte Klubový vestník a budete vedieť viac!
Možno naivne, ale myslím si, že láska, ideály i súcit v ľuďoch (bez rozdielu vierovyznania) stále sú. Iba trochu potlačené do úzadia. Možno je to akási sebaobrana práve pred tým, že mnohí majú pocit (i v dôsledku nesociálnej politiky vládnucej vrstvy), že ako ľudia stratili cenu a sú skutočne ,,iba“ takí druhoradí. Stačí sa poobzerať po rôznych podnikoch, kde zamestnanci pracujú za minimálnu mzdu a aj o tú sa zväčša strachujú. Nehovoriac o sociálnych podmienkach, v ktorých pracujú.
OdpovedaťOdstrániťAk sa človeku dá pocítiť, že má pre vás hodnotu, že je s vami seberovný, naisto z neho vydolujete i lásku, ideály i súcit.
Prostredie, v ktorom žijeme, na nás pôsobí, či chceme alebo nechceme... ale podľahnúť mu nemusíme.
OdpovedaťOdstrániť