Je to vec veľmi nemilá, tak dlho čakať, aby sa naša hrdosť zrodila

(Hosťovský priestor)

Je pre mňa smrteľne únavné písať o tom istom, ale kým sa tento národ a jeho oficiálni predstavitelia neodvážia 14. marca alebo 18. apríla položiť veniec k hrobu dr. Jozefa Tisa a k múru jeho popravy, nemôže mať naša vlasť Božie požehnanie. To nie je otázka kalkulu a vysokej politiky, to je problém cti, svedomia a rovného chrbta.

Nevyhovárajme sa, že robíme akadémie, semináre a podobné exkluzívne akcie. To je niečo na spôsob švejkovského: "My jsme tady všichni Češi, ale nikdo o tom nemusí vědět!"

Máme vo vzťahu k svojmu národu a k jeho všeobecnému prospechu veľmi nepekné tradície a treba s tým konečne niečo robiť a zjednotiť sa aspoň v tom, odkiaľ sme vyšli a kam smerujeme. A či vôbec chceme niekam smerovať a existovať... Pán Boh vraj raz žiadal rôzne národy, aby mu povedali, čo si želajú a aké sú ich túžby. Potom sa zadivene pýtal svojich anjelov, akože sa volá ten národ, ktorý si najviac želá, aby susedovi zdochla koza.

Akú môžu mať naši ľudia sebaúctu, keď sa ich oficiálni predstavitelia správajú tak, ako to každodenne vidia a počujú? Snažíme sa udržať si válovy a funkcie aspoň tak úporne ako divé svine miesto pri válove. Taktiky sú možno v jednotlivých prípadoch trochu jemnejšie, ale navzájom sa nezištne podporiť nevieme ani spolovice toľko, koľko naši susedia Česi a Maďari, hoci by sme to potrebovali najmenej dvojnásobne.

Milí moji, uvedomme si už raz navždy, že o našej vlasti a jej budúcnosti nerozhoduje len to, kto ovláda aké majetky a pozície a na ako dlho. V dlhodobej perspektíve, sub specie aeternitatis, rozhodne o našom živorení, dožití či rozvoji a rozkvete naša kultúra a kultivovanosť. K nej patrí predovšetkým charakter, nesebeckosť a hlavne odvaha to isté myslieť a to isté hovoriť.

Ak pre momentálny pokoj a zisk nie sme schopní prísť na zádušnú sv. omšu a prežehnať sa za ľudí, ktorí toľko pre nás obetovali, nemôžeme predpokladať, že dokážeme preukázať nejaký charakter a obetavosť v prítomnosti a budúcnosti.

Sme nedokonalí a chyby sa odpúšťajú nielen následne, ale aj vopred. Neodpúšťa sa však premyslená kalkulácia, zbabelosť a pohŕdanie vraj ešte nedokonalejšími. Toto vedie k smrti nielen osobnej hodnoty ale aj k negácii hodnoty celého zhrbeného, ba až plaziaceho sa spoločenstva.

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor. 
Výňatky z jeho diela Svedectvo času uverejňujeme na pokračovanie.