Podľa výsledkov medzinárodného testovania PISA väčšina našich žiakov nerada číta. A ich čitateľská gramotnosť je podpriemerná. Zhruba pätina školákov má vážne problémy s pochopením čítaného textu. V tejto súvislosti ma zaujala pekná myšlienka Marka Twaina (našiel som ju v Hospodárskych novinách z 9. 3. 2011): "Muž, ktorý nečíta knihy, nemá žiadnu výhodu oproti tomu, kto ich čítať nevie."
Pravdaže, v súčasnosti máme väčšie možnosti výberu ako kedysi, máme rozhlas, televíziu, internet... Ale literatúra je nenahraditeľná a osobitne nenahraditeľné je čítanie beletrie, čiže krásnej literatúry.
Na tomto mieste rád zrkadlím slová našej mladej poetky Kataríny Džunkovej:
"A tak v dnešnej dobe, keď sa propaguje model úspešného pracovitého a nikomu neškodiaceho človeka - ktorý nepotrebuje Boha a ani nemá dôvod vzdávať sa svojho pohodlia, je poézia výkrikom, ako veľmi potrebujeme zákon a bolesť."
(Katarína Džunková, Kultúra č. 5/2011)
Poézia v širšom zmysle je vyjadrením človečenskej túžby po večnej kráse, je pokusom o priblíženie nevysloviteľného a neuchopiteľného tajomstva bytia. Potrebujeme ju - aj v časoch kríz, otrasov a zemetrasení.
Poézia má v literatúre zvláštne miesto. Špecifické miesto. Neponúka sa navonok svojou atraktívitou. Má ju totiž v sebe ukrytú a preto málokedy vábi čitateľa. Kým krásna literatúra, romány (i tie ženské :), literatúra faktu - prichádzajú k ľuďom akosi prirodzene, no k poézii si musí človek vyšliapať cestu sám a tá môže trvať roky, kým objaví čaro poézie. Viem to z vlastnej skúsenosti. Ako mladú ženu ma poézia vôbec nezaujímala, nerozumela som jej. Až teraz, v zrelom veku sa k jej čítaniu čoraz viac a čoraz častejšie uchyľujem a znovu a znovu objavujem jej tajomstvá :)
OdpovedaťOdstrániť