Ak chceš byť teológ podľa vzoru Krista, nestačí monológ a pravda len hmlistá

(Hosťovský priestor)

Naozaj to vyzerá tak, že kérygma, teda spôsob zvestovania evanjelia, by sa mala zreálniť a aktualizovať. Spôsob života, rozsah základného vzdelania a problémy ľudstva sa iste menia, ale na dôraznosť Kristovej zvesti netreba rezignovať, len prispôsobiť akcenty a zvýšiť mieru úprimnosti. Ako to ale urobiť?

Už viackrát som spomenul nepochopiteľnosť náuky o dedičnom hriechu. Korene sú iste u apoštola Pavla, ktorý tvrdí v liste Rimanom, že vina jedného priniesla smrť všetkým. Sú v jeho listoch aj veľmi zložité filozofovania o viere, s ktorými mali problémy už vtedajší nasledovníci Krista a tobôž kresťania globalizovaného sveta. Bez viery sa iste nemožno páčiť Bohu, ale v čom spočíva obsah tej viery, ktorú od nás Boh vyžaduje? Lebo aj viera môže byť slepá a aj úprimná oddanosť môže byť hlúpa.

Hlavným autorom koncepcie dedičného hriechu je sv. Augustín a bez jeho vplyvu si ťažko predstavíme teológiu Luthera a Kalvína. Mimochodom, pravoslávie náuku o dedičnom hriechu nepozná a nikdy sa neuchýlilo k upaľovaniu čarodejníc... Nie je náhoda, že Luther neznášal práve list Jakuba, kde sa píše, že „viera bez skutkov je mŕtva“. Kalvínove názory o predestinácii a jeho účinkovanie v Ženeve sú už úplnou karikatúrou Kristovej náuky.

Je typické pre ľudí príliš postihnutých teologickými špekuláciami, že ich vlastné hlboké a či quasi hlboké prežívania a či exhibície sú pre nich dôležitejšie, ako celý ostatný svet. Porovnajme si to s Kristom a s jeho láskyplným a konkrétnym vzťahom k ľuďom! Iste poznáte veľa tých teoretických svätcov aj z vlastnej skúsenosti...

Nebudem kritický len k bratom protestantom. Akosi sa v poslednom čase príliš zjednodušilo a zrýchlilo aj vyhlasovanie za svätých a tie „prepotrebné“ zázraky sa niekedy vyťahujú ako zajace z klobúka. Mám niekedy pocit, že aj naša Cirkev by si mala robiť radšej hlbšiu reflexiu svojich vyhlásení a neurýchľovať procesy, ktoré si vyžadujú odstup a čas. Neprispôsobujme sa v tomto svetu, to nie je tá pravá cesta k zmodernizovaniu a zreálneniu katolicizmu.

Počas môjho dlhoročného písania ste hádam prišli na to, že nie som zaťatý konzervatívec, ale cena našej viery a Kristovho príkladu je pre mňa stále nenahraditeľná a my máme byť vzormi pre iné náboženstvá a vyznania a nerobiť lacné ústretové gestá, ktoré im neosožia a nám ublížia. Sú hranice, ktoré by sa prekračovať nemali za žiadnu cenu a zdanlivé straty môžu byť neoceniteľným prínosom. Cirkev by nemala byť populárnou atrakciou, ale príkladom pre život nielen nás, ale aj tých iných.

Sit venia verbo.                                       (17. 3. 2011)

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor.