Scénky z knižnice

(Hosťovský priestor)

- - -

Netreba podceňovať ani prácu "menej špecializovaných" knihovníckych síl, pretože aj na také vplýva pozoruhodný prehľad a inšpirácia, ktoré sa pri tejto práci dajú získať. Nejde však len o informácie a vedomosti, ale už samotná práca môže byť dôvodom na občas aj hlbšie zamyslenie. Pokúsim sa to znázorniť scénkou zo zakladania kníh.

Keď rozvozíš literatúru, neznačí to, že už ju máš založenú. Treba, aby sa ľudia chválili tým, čo majú, alebo tým, o čom si len myslia, že to budú mať, hoci nevedia presne kedy, ako a či to vôbec stihnú? Najmä nové knihy sa zakladajú ťažko, literatúra sa ešte doplňuje a na regáloch nie sú vyznačené čísla, podľa ktorých sa má zakladať. Preto musíme knihy uvážlivo rozdeliť, do každého jednotlivého regála len určité množstvo. Napadne mi vždy pritom účinok umeleckej a ideovej tvorby na ľudí, zvlášť tej novej a neosvedčenej.

Keď sa veľmi ponáhľame, môže sa stať, že ostatní to budú po nás opravovať a budú na nás nadávať, nehovoriac už o tých ktorí pre nás dostanú nulky. Keď sa budeme predsa snažiť zakladanie urýchliť a nebudeme preto chodiť len po rebríkoch, ale aj šliapať na regále, môže sa nám ľahko stať, že si zlomíme nohy a nebudeme musieť robiť. Možno by to aj dobre padlo, ale nemocenské je podstatne nižšie ako riadna výplata.

Keď niekedy predsa trochu zvoľníme tempo, môže sa nám pošťastiť, že vedľa nového Pracovného zákona zazrieme aj nový Trestný zákon. Znovu sa mi teda pri robote takmer každodenne pripomína potreba rozvahy a možnosť omylov, ktoré na základe našich unáhlených tvrdení môžu vzniknúť.

Ešte keď som robil v Univerzitnej knižnici, prosil ma kamarát, či by som preňho neukradol Nietzscheho "Vôľu k moci". Neurobil som to. Neurobil by som to totiž ani pre seba, lebo v jednej veci som nadobudol absolútnu istotu, totiž v tom, že nikto mi nedá záruku, že ja z tej knihy vyťažím viac, ako niekto druhý. Okrem toho, tá kniha bola už aj tak dávno ukradnutá. Dúfajme, že tí, ktorí tie knihy "brali", alebo si ich "dali zobrať", sa z nich aspoň poučia.

Pri "kolobehu" kníh sa niekedy divím, aké naivné a fanatické knihy si ľudia dokážu stále a s neutíchajúcim nadšením znovu a znovu požičiavať a teda asi aj čítať.

Spomeniem len dva protipóly, knižky kňaza Jána Maliarika a ateistu z povolania, grófa Holbacha. Je to asi tým, že ľudia a autori tohto typu poväčšine trpia zúfalým nedostatkom humoru a práve preto vzbudzujú láskyplný úsmev. Sú to donkichoti, predvoj, ktorý sa z celej duše snaží predbehnúť svoju dobu. Nútia nás rozmýšľať, aj keď sa nám už nechce, keď sme unavení a znechutení. Takíto ľudia, hoci "chudobní duchom", predsa nás dokážu obohatiť.

Pohľad na tie veľké regály a dlhé uličky naplnené množstvom informácií vo mne niekedy evokuje až víziu pekla. S hrôzou si uvedomujem, aký by to bol trest, keby bol človek do smrti uväznený tam, kde sú uložené všetky vedomosti a zaujímavosti, ale pritom by nikdy nemal možnosť sa o radosť z týchto poznaní a dojmov s nikým podeliť. Strach zo smrti možno nie je ani tak natoľko strachom zo zániku nakoľko strachom z večnej a beznádejnej opustenosti a straty rovnocennej komunikácie. Aj v tomto teda môže byť pohľad na kumuláciu kníh veľmi názorným, až citovo dojemným poučením a inšpiráciou.

Spomenul som zlo a strach, pretože ich intenzifikácia v poslednej dobe sa celkom viditeľne odráža v tematickom zložení výpožičiek. Veľmi veľa a čoraz viac sa totiž požičiavajú vojenské histórie, knihy mapujúce ľudskú zlobu a dokonca nejedného čitateľa zaujíma konštrukcia zbraní a zloženie výbušnín...

Mrazí ma pritom v chrbte a možno to pripadá prehnané a smiešne, ale možno aj nie, keďže je známe, že teroristi pri útokoch na New York sa dorozumievali pomocou počítačov z verejných knižníc...

Robota teda človeka občas prinúti aj k zamysleniu sa nad vlastným a cudzím svedomím. Často poznám nielen knihu, ale aj človeka, ktorý si ju objednáva a nie je ťažké si domyslieť, že dotyčný z nej nič múdre nevyčíta. Chápem teda, že je pre kňaza niekedy ťažké cirkevne pochovať človeka, ktorý evidentne nežil podľa cirkevných zásad. Asi by však mal zaťať zuby a urobiť to, tak ako ja musím vybaviť knihu pre človeka, ktorý jej prostredníctvom môže uškodiť sebe, alebo aj iným.

Spomenul mi jeden priateľ, že pozná kohosi, kto má akési zjavenia a videnia. Povedal som mu: "Pošli ho za mnou. Dám mu tri hodiny zakladať knihy, zabehá si hore-dolu po rebríkoch a za chvíľu dostane iné vibrácie a inšpirácie. Možno sa mu v hlave dokonca zažne svetlo, pomocou ktorého jasnejšie uvidí cestu, pravdu a život, »obyčajných« ľudí..."

Nakoniec – jeden úsmevnejší postreh na vyrovnanie depresívneho dojmu. Dokážeš prečítať jedno oddelenie vo veľkej knižnici? Nedokážeš, aj keby si sa roztrhal. Dokážeš prečítať poriadne a s úžitkom jednu knihu? Ťažko. Spozná žena dokonale jedného muža a muž dokonale jednu ženu? Ťažko. Preto je im ľahko navzájom sa vysmievať. Lepšie by však bolo, keby sa dokázali spolu zabávať a byť veselí.

- - -

Autorom príspevku je filozof, publicista a knihovník Vlado Gregor.