(Hosťovský priestor)
Naozaj chápeme, čo znamená "buď vôľa tvoja", keď žijeme, ako keby musela byť "dokonalosť moja", a ostatné mimo mňa má ledva cenu hnoja?
Zúčastnil som sa nedávno kresťanskej konferencie o konzervatívnych hodnotách a bol som šokovaný doslova protikresťanským duchom, v akom sa niesli prednášky a aj diskusia. Nosná idea bola tá, že keby boli iní takí, akí sme my, aké by bolo všetko iné. Lenže, moji milí, život je taký, aký je, a aj ľudia sú takí, akí sú. My máme práve s takými počítať a podľa toho majú vyzerať aj naše kalkulácie a potreba neustálych kompromisov a nekonečného odpúšťania často nezaslúžených krívd. O čom je skutočná demokracia, ak nie o úpornom a namáhavom hľadaní možných vzájomných a všeobecne prospešných dohôd?
My môžeme proklamovať bezhriešnosť a bezchybnosť, aj sa môžeme o tieto ideály snažiť, môžeme sa vyjadrovať v tom zmysle, že keby boli všetci aspoň takí dobrí ako my, bolo by to predsa len o čosi lepšie. Patrí to k ľudskej prirodzenosti, nielen individuálnej, ale aj skupinovej, považovať druhých za horších a nedokonalejších. Občas sa ale trochu hlbšie zamyslime, aké nezmysly to hlásame.
Zlo je zlo a hriech je hriech, aj keď je iste rozdiel medzi nevyhnutnými chybami a úmyselným konaním zla. Ale prečo teda zlo a chyby existujú a aký je ich zmysel? Asi ten, že keby to bolo ináč, naša pýcha by nemala hraníc a keby sme naozaj boli dokonalí, nikto by nikoho nepotreboval. Aký zmysel by potom malo akékoľvek spoločenstvo? Žiaľbohu, tento farizejský duch, zlý duch povýšenosti a výlučnosti, je tým najhorším duchom, ktorý je príčinou zla a skutočne doslova oslepuje tých, ktorí si myslia, že vidia.
Netvrdím tieto veci ľahkomyseľne, sám sa snažím o dokonalosť a celé roky chcem byť skutočne lepší od iných, ale za tie roky som sa naučil aj to, že nijaké snahy a projekty bez rešpektovania Božej vôle a bez uznania reality a potrebnosti práve takéhoto sveta, aký nás obklopuje, nemajú zmysel. Naháňame sa a nakoniec problémy len sťažujeme a komplikujeme. Čím chceme byť kresťanskejší, tým sme nekresťanskejší... My nielenže nemilujeme svojich nepriateľov, ale dokonca pohŕdame tými, ktorí sa nám zdajú menej kresťanskí a sme k nim až odporne blahosklonní...
Milí moji, realita tohto sveta je taká, že nemôžeme mať všetci všetko a často tí hriešnejší sú úspešnejší a lepšie sa vyznajú v tlačenici. Môžeme to vnímať a môže sa nás to dotýkať, ale keď nás to vedie k pohŕdaniu, závisti, ba až k nenávisti, neopovažujme sa nazývať nasledovníkmi Krista. Toto platí aj pre jednotlivcov, aj pre všetky štruktúry a hierarchie. Ťažko sa táto horká pilulka prehĺta, ale ak sa nám to s Božou milosťou podarí, zacítime nielen v ústach nevítanú sladkosť. My naozaj môžeme vyčítať iným smietky v ich očiach, ale najprv musíme trpezlivo a pokorne skúmať tie povestné brvná vo svojom „bystrozraku“. „Nech zostúpi Duch svätý a obnoví tvárnosť Zeme“ – alebo nás aspoň zbaví našej dvojtvárnosti.
KYRIE ELEISON! Turíce 2011
Niečo na tom je, keby sme boli všetci dobrí, bolo by tu lepšie, alebo len viac dobra... Ale dobro nemá jednu tvár, má ich veľa. A veľa "dobier" na seba zákonite naráža, obrusuje svoje hrany, ktoré má pre svoju rôznorodosť. Každé dobro v sebe obsahuje aj kúsok zla, inak by nebolo viditeľné. Tak nám nakoniec ostáva to deklarované: Buď vôľa tvoja, ale aj život so všetkými jeho ťažkosťami a "úporným snažením", s dobrom aj zlom. O čom by inak bol, ak nie o "úpornom a namáhavom hľadaní možných vzájomných a všeobecne prospešných dohôd?"
OdpovedaťOdstrániť