Anketa: Človek a internet (12)

Letná anketa PriestorNetu na tému Človek a internet

Aký je váš vzťah k internetu a v čom vidíte klady a zápory jeho rozšírenia? Využívate ho pravidelne? Máte svoje obľúbené internetové stránky?

Teofil Klas – básnik:

Internet je jeden z najväčších vynálezov ľudstva. Otvára najširšie možnosti celosvetovej komunikácie, a tak má obrovské šance prispieť nebývalým spôsobom k rastu povedomia vzájomnej spätosti ľudí, k ich čoraz hlbšiemu uvedomovaniu si jednoty ľudského rodu a jej utužovaniu. V tom je (podmieňme to: malo by byť) jeho podstatné kultúrne poslanie. Kultúrnohistoricky stojí v jednom rade s vynálezom písma, vynálezom kníhtlače a vôbec tlače, vynálezom fotografie a filmu, vynálezom rozhlasu a televízie, vynálezom počítačovej techniky.

Každý jeden z vynálezov spomenutého komunikačne relevantného radu znamenal svojho času veľký skok v rozvoji civilizácie a vniesol nové prvky do kultúry. Ale súčasne sa dal tak ako ktorýkoľvek iný vynález aj zneužiť, totiž využiť na mravne pochybné ciele, a veru sa aj zneužil a dodnes zneužíva. Nie ináč je to s internetom. V jeho prípade sa však prejavujú pochybnosti o jeho užitočnosti a nástrahách oveľa kontroverznejšie ako pri iných médiách. Je to tak jednoducho preto, že nastupuje oveľa razantnejšie než predchádzajúce vynálezy v rade (čo celkom prirodzene súvisí s ustavičnou, dnes až hyperbolickou akceleráciou technického a civilizačného vývinu), takže ani nenaskytuje bežnému používateľovi dostatočný nadhľad nad všetkým, čo s ním súvisí.

Na jednej strane je tu famózne očarovanie skutočnosťami, ktoré kladie pred nás táto nová technika, a tým aj jej nekritické obdivovanie [pozor, technika (!), nie technológia – výraz technológia je v našom klasickom terminologickom prostredí v danej aplikácii číry amerikanizmus!]. Na strane druhej je tu neobjektívne zatracovanie pre množstvo poznaných už negatívnych stránok tohto média. Dôležité je jedno: nedať si opantať myseľ negatívami a núkajúce sa pozitíva bohato využívať, veď na to sú tu (!), ibaže s ohľadom na mravný imperatív ich využívať opatrne, rozvážne – aj tu platí evanjeliové misijné „buďte opatrní ako hady“ (porov. Mt 10, 16) i starozmluvné (starozákonné) „rozvážny všetko robí s rozvahou“ (porov. Prís 13, 16). Skrátka a jasne: aj internet, ako ktorýkoľvek iný vynález, väčší alebo menší, je zbraň, a na to treba pri narábaní s ním predovšetkým pamätať. A treba sa dať aj poučiť o možných nebezpečenstvách narábania s ním. Mačetou sa dá vykášať, ale aj vraždiť. Človek bez mravných zábran je schopný kedykoľvek ju použiť na onen neblahý účel.

S internetom som sa stretával pred desaťročiami za socializmu takrečeno teoreticky, a to ešte väčšmi teoreticky ako s počítačovou technikou, keď som pôsobil ako redaktor v niekdajších Technických novinách. Mal som v redakcii medziiným na starosti sledovanie populárnovedeckej a populárnotechnickej tlače zo sveta, a tak som si utváral isté predstavy, hoci hmlisté, o nových civilizačných trendoch. V ostatných rokoch totalitnej éry sa začalo „zhora“, z prostredia vrcholných straníckych orgánov naliehať na „komputerizáciu spoločnosti“, lebo konštatované zaostávanie v technickom rozvoji (a tak aj v rozvoji národného hospodárstva) za západnými krajinami sa stalo mementom, až priveľmi oneskoreným mementom pre uvedomenie si potreby a spoločenskej povinnosti robiť niečo pre existenčnú sebazáchranu. Vtedy štát veľa investoval, ako si osobitne spomínam, najmä do technickej modernizácie tlačiarní a straníckych redakcií (mediálneho sektora!) a do komputerizácie bankových služieb (sektora finančného). Išlo o „chytanie posledného vlaku“, v situácii prakticky stresovej, keď okrem mladých, technicky progresívnych ľudí sa nik len tak z ničoho nič nehrnul do realizácie až natoľko nových, technicky náročných požiadaviek.

Nebol som vtedy už najmladší (blížil som sa k päťdesiatke), no pamätám si, že som na vydavateľskom aktíve zvolanom práve na podnet „zhora“ k téme aktuálne súriacej komputeriácie mediálnej sféry rozvinul pred žasnúcimi kolegami – ja netechnik, hoci blízky technike a prírodným vedám – predstavu, ako sa čoskoro bude v redakcii pracovať na počítačoch a ako sa budú redakčné artefakty na diaľku sprostredkúvať v počítačovej sieti do tlačiarne hoci vo vzdialenom meste (vtedy sa nosili do tlačiarne iba rukopisy písané na písacom stroji). Väčšina z kolegov nemala o tých veciach ani zdania a pokladala ich za utópiu alebo prinajmenšom za vec vzdialenej budúcnosti. Beh „technického pokroku“ (a nepochybne aj „obchodného“) však prevalcoval i moju „perspektívnu“ predstavu. Keď som sa o krátkych pár rokov stal šéfredaktorom Katolíckych novín, sám som inicioval komputeriáciu redakcie, o ktorej vari nik vtedy nepredpokladal, že bude k technickej modernizácii pristupovať progresívnejšie ako viaceré iné tzv. printové médiá.

Ale vráťme sa k internetu. Myšlienka sama bola založená už v logickom zosietení počítačov. Keď sa naskytla možnosť surfovania na internete, a to dokonca bez osobitnej používateľskej licencie, bol svet informácií odrazu „náš“. Niektorých to šokovalo, niektorí sa toho hneď „chytili“, a ani by si nepovedal švec, boli v tom doma ako ryba vo vode. A iní sa možno zľakli. Ale to už tak chodí. Internetové aplikácie sa rozmnožili ako huby po daždi. Dnes ich vari každý v bežnom zrelom veku pozná dosť z vlastnej skúsenosti. A tu je práve to pole „vášní“, ktoré svojím spôsobom každý nový civilizačný jav sprevádzajú. Dnes ide o celosvetové dúhové spektrum záujmov a indikácií. Netreba mu brániť, ono sa v podstate pre blaho všetkých rozvíja do šírky a do najjemnejších detailov – len naozaj treba mať na pamäti všeobsiahly mravný princíp.

V súvislosti s internetom sa všeličo medializuje. Napríklad blogová kultúra. Nuž, nemám o nej ktovieakú mienku, hoci aj napríklad Jožko Mikloško napísal, vychádzajúc z blogovania, o tom osobitnú knihu. Mám na mysli aj ďalšie knižné diela, ktoré vznikli na základe „blogovej komunikácie“. Mne to prichodí v obrátenej podobe tak trocha asi, ako keď som (dávno) pred rokmi začul pre bývalým antikvaritátom na Sedlárskej ulici v Bratislave poznámku z rozhovoru pri pohľade hovoriacej osoby do výkladu: „Aha, pozri, podľa toho filmu Juh proti severu už napísali aj knihu!“ Isteže, aj bežná kniha sa dá čítať na internete, lenže tu sa stráca neopakovateľné ovzdušie bezprostredného kontaktu s tlačeným slovom v knižnej podobe. A navyše nemôžem si ten „internet“ položiť pred spánkom pod vankúš. Darmo, možno som staromódny.

Četovanie a podobné veci? Nie, na to nie som uspôsobený (ale zhodou okolností ani nemám „inštalovanú“ na internete takú možnosť). Tam sa žiada bezprostredne reagovať, a keďže som introvertný typ, nemalo by to v mojom prípade fazónu. Detto „konferencie“. Celkom mi stačí, keď už musím vystupovať v užšom kruhu zoči-voči viacerým ľuďom. Hekerstvo? Svojím spôsobom lákavé, veď človek je a priori zvedavý tvor, ale keby som aj bol počítačový expert, neznížil by som sa k tomu, aby som narúšal niečie práva, a nebodaj z toho ťažil, to jednoducho nejde. Ale bežná emailová korešpondencia, kde sa na odpoveď čaká? To prosím. Nič ma nesúri, iba sama potreba odpovedať. Pritom je to pružnejšie ako korešpondencia listová, akurát bez pôvabu manuskriptu alebo, čo aj modernejšie, autentického strojopisu.

Surfovanie? No áno. Toho by bolo dosť, ibaže sa človek musí krotiť. Zasa treba účinne bojovať s vlastnou zvedavosťou. A ani čas na to nemám. Využívam spravidla – a pravidelne – iba emailové kontakty na sprostredkúvanie informácií (predvolené tlačové služby) a z času na čas hľadanie informácií, ku ktorým sa inde (napríklad v slovníkoch, v encyklopédiách, v monografiách) neviem dostať. Takto som  si svojho času vyhľadával informácie o osobnostiach, ktoré som si potreboval identifikovať pri redigovaných prekladoch knižiek múdrych citátov pre Vydavateľstvo Nové mesto v Bratislave. Lenže i tak som musel takto získané poznatky dopĺňať a účinne konfrontovať so spoľahlivejšími (sic!) údajmi zo starých lexikónov z prelomu 19. a 20. storočia. Sapienti sat! Mimochodom, ak si môžem pri hľadaní informácií vybrať, vždy radšej siaham po literatúre z vlastnej knižnice, spoľahlivosť wikipédií a podobných súhrnných internetových zdrojov je často pochybná. Cenné je však napríklad vyhľadávanie cestovných poriadkov na internete, ktoré urobilo zbytočným zaobstarávanie si krátkodobých, v podstate podenkových tlačených publikácií tohto druhu. O internetbanking záujem nemám (veď ani peniaze nemám), zato si však dávam posielať cez internet faktúry za mobil a za internet. A obľúbené internetové stránky? Také nemám. Bola by to, myslím si, nadbytočná viazanosť. Mimo okruhu mojich záujmov sa ocitajú aj toľko propagované facebooky a či iné internetové kontaktné možnosti.

No a pokiaľ ide o všelijaké podvody páchané pomocou internetu? Podvodníkov bolo vždy dosť. Načim byť obozretný, ťažko to zhrnúť pod jednu strechu. Žiaľ, človek je krehká nádoba. Kritické sú najmä lákania a ponuky súvisiace s pornografiou, so zneužívaním mladistvých, s obchodovaním so ženami a podobne. Ale aj podvody finančno-ekonomického rázu. K nim zaiste možno pridružiť množstvo lobistických obchodných a politických úskokov. Tu už je namieste dobrá rada, ktorá niekedy môže byť aj drahá. Na druhej strane, kto zbytočne nesurfuje na internete, toho pokušenia vychádzajúce z nekalých ponúk najčastejšie obchádzajú. Ono totiž človek sa nesmie stať internetovo závislým, ale to už je otázka sebadisciplíny a najmä výchovy zo strany rodičov a spoločnosti.

Všeličo sa, pravda, s podozrievaním „nabaľuje“ aj na samy internetové spoločnosti. Napríklad sa konštatuje, že sám Google, hoci bezplatný, z použivania vlastnej internetovej siete náramne profituje. Vraj („vraj“) má aktívny prístup ku všetkým údajom, ktoré sa kedy zverejnili na internete (v jeho sieti) a že ich aktívne využíva na predaj reklamným a marketingovým spoločnostiam, aby cielene (osobne adresne) mohli oslovovať svojich potenciálnych kupcov. A že navyše je (vraj) schopný v rámci siete mobilných telefónov identifikovať miesta pobytu účastníkov svojej internetovej siete a tak ich dať priamo oslovovať zo strany reklamy. Ale to človeka, ktorý nepodlieha „výkyvom reklamno-obchodného počasia“, nemusí zaujímať.

Vraví sa, že na internete je všetko, no ak aj to zaručene nie je tak na sto percent, je pravda, že sa na ňom dajú bez problémov „uloviť“ osobné údaje mnohých a mnohých ľudí. Stretávame sa tu s paradoxom: osobné údaje sú síce zo zákona chránené, ale sami používatelia internetu svoje osobné údaje s dobrým úmyslom zverejňujú v sieti a bez zábran ich tak komukoľvek sprístupňujú. A ony tie osobné údaje sa dostávajú na internet aj prostredníctvom iných zdrojov informácií. Asi sa tomu vyhnúť nedá – a zasa je tu len otázkou mravnosti, ako kto s týmito údajmi naloží a ako sama osoba, ktorej sa tie informácie týkajú, dá si z internetového pozadia so sebou manipulovať.

Akokoľvek, ak odhliadneme od všetkého toho nepekného, čo používanie internetu so sebou prináša, je tu veľa dôvodov si toto celosvetové médium obľúbiť, skrátka zžiť sa s ním. Práca s ním sa stáva postupne novou gramotnosťou, ktorú si skôr-neskôr bude musieť osvojiť každý, tak ako je to dnes už napríklad so samou počítačovou gramotnosťou. Veď si len predstavte: pred nejakými dvoma desaťročiami relatívne málo ľudí vedelo písať na písacom stroji, dnes už s počítačom pracuje bezmála každý (z mladších ročníkov určite a zo starších denne pribúdajú ďalší). Internet so svojím spektrom aplikačných možností sa stáva pomaly každodenným spoločníkom čoraz väčšej skupiny nášho obyvateľstva. Darmo je, civilizačný pokrok nezastavíš; bodaj by to napomáhalo aj kultúrny, duchovný pokrok. Nastal čas, keď sa internet dostáva i do našich základných škôl a do komunikácie školy so žiakom v domácnosti. Viete si do (krátkej) budúcnosti predstaviť, že by sa dieťa zúčastňovalo na vyučovaní priamo komunikáciou zo svojej detskej izby?

A to, prosím, ja som po maturite (pred málo viac než polstoročím) nevedel ani telefonovať, čo už ináč vtedy bolo celé desaťročia bežné – nemali sme totiž doma telefón...

::

Vážení čitatelia, ak vás predchádzajúce riadky zaujali, prečítajte si aj rozhovor s Teofilom Klasom.