O napĺňaní života

(Hosťovský priestor)

BOJUJEME VŠETCI O AKÚSI KOSŤ, NEVIEME PRITOM, KEDY MÁME DOSŤ A NA INÝCH MÁME HRIEŠNU ZLOSŤ

V čom je naplnenie nášho vlastného a originálneho života, v čom môže byť naozaj cenný a vynikajúci v týchto pozemských, prašných a malicherných podmienkach? Každý človek, ba každý živý tvor, si buduje svoj svet, snaží sa prežiť, mať prevahu, zaistiť si ten svoj priestor, vychovať si svojich potomkov. Je teda naše pozemské a životné šťastie založené na napĺňaní nejakého druhu egoizmu, hoci rôzne a ušľachtilo maskovaného? Asi dosť ťažko. Boh nám dáva určité a veľké možnosti, ale kladie aj veľké prekážky, ba až neriešiteľné problémy. Pracujeme pre seba a pre našich nielen v pote tváre, ale aj v celkovom psychofyzickom strese, aby sme to povedali moderne.

Mnohí chápu príbeh o raji ako rozprávanie o počiatočnej a hneď absolútnej dokonalosti a perfektnosti, čo je nakoniec sen a snaha spoločná pre každého jednotlivca a aj pre celé ľudstvo. Ale v tejto histórii sa vôbec o tom nehovorí. Vieme to zo skúsenosti, a moderné výskumy to potvrdzujú, že pojem „človek“ bez spoločenstva, v ktorom vyrastá, tvorí sa a hľadá, vlastne nemá logiku.

Celý náš život a zmysel našej existencie nakoniec spočíva v tom, ako sme sa správali k ľuďom, ktorých nám Boh poslal do cesty, nakoľko sme k nim dokázali byť dobrí a úprimní, napriek všetkým pozemských strastiam a prekážkam a napriek prirodzenej snahe po našom presadení, po našom vlastnom a lepšom rozlišovaní dobra a zla. Adam a Eva nie sú konkrétni jednotlivci, Adam znamená zhruba Hlina a Eva Život, teda tieto názvy naznačujú, ako vznikáme a ako fungujeme.

Príbeh o našom rozlišovaní dobra a zla a o pochopení našej smrteľnosti a nahoty je o tom, že až vtedy sa stávame ľuďmi, keď pochopíme nielen to, že sme nedokonalí a smrteľní, ale aj to, že do určitej miery sme schopní rozlišovať dobro a zlo. Je fajn, ak hneď pritom pochopíme aj to, že rozlišujeme dobré a zlé hlavne vo vzťahu k nám samým a ťažko môžeme týmto spôsobom prísť k dokonalému a objektívnemu poznaniu. Dokonca sa mi zdá, že zároveň s týmto pochopením sa rozsvietilo v našom už ľudskom vedomí aj svetlo, že práve myslieť si o sebe, že to dokážeme, je podstata hriechu a všetkých problémov a trápení, ktoré nás môžu stretnúť a ktoré si nevyhnutne my sami občas zapríčiňujeme.

Kristus ako dokonalý tlmočník Božej vôle si tieto naše smrteľné nedostatky a pozemské obmedzenia do zvláštnej miery a hĺbky uvedomuje. Snaží sa nám dodať nádej, presvedčiť nás o potrebe lásky, nezištnosti, úprimnosti a odpúšťania, ale sám priznáva, ako je tieto informácie ťažko odovzdať. Často sa to naozaj dá len v príbehoch, podobenstvách a najlepšie názorným príkladom vlastného života, prežívaním nezaslúžených obviňovaní, trápení, mučenia, ba až zabitia.

Čítam rôznych liberálnych aj konzervatívnych vykladačov Kristovej zvesti a chodím aj na ich stretnutia. Nepochybujem o ich úprimnosti a nezhadzujem ich často príliš optimistické a nereálne snahy a ciele. To, že sa pri týchto akciách nepotrebujem hádať a na rôzne nelogické eskapády reagujem s úsmevom, je zapríčinené tým, že vážne beriem Kristove slová „klopte a bude vám otvorené“. V tom je prísľub našej nádeje, poznania našej životnej cesty, našej osobnej úlohy a poslania na tejto prašnej Zemi. Takisto nám tieto slová dávajú nádej na riešenie rébusov, permanentne nám zavadzajúcich a znovu vznikajúcich, ktoré sú nám nepochopiteľné a s ktorými bojujeme v pote tváre a ničení si nervov.

Najťažším problémom je prekonať práve povedomie o tom, že ja som lepší a ak aj nie, tak moja skupina, v ktorú verím a ktorú dokonca náležite chápem a oceňujem, je lepšia a najlepšia. Môže to tak byť, ale dáva nám to nejakú záruku, že je to naozaj pravda? Nezvedie nás to k sebapreceňovaniu, biblicky povedané k pýche očí a pýche života? Asi áno. Tí iní môžu byť bezcharakternejší, drzejší, korupčnejší a bezohľadnejší, ale ak si tieto veci v kútiku srdca uvedomujú, čo je veľmi pravdepodobné, potom my, čo sa nad nich vyťahujeme, sme tí nerealistickejší, pyšnejší a v konečnom dôsledku aj hlúpejší a škodlivejší.

SAPIENTI SAT                   (8. 7. 2011)

Autorom príspevku je stály spolupracovník PriestorNetu, filozof a publicista Vlado Gregor.