Človek - bytosť v pohybe

Diskusný priestor:   Vlado Gregor + Ján Maršálek

  POLEMIKA  

Vlado Gregor: Hľadanie raja

Problém nezaslúženého zla a utrpenia nevinných bytostí sa týka každého náboženstva, nielen kresťanského.Takmer všetky mytológie o vzniku sveta hovoria o akomsi pôvodnom raji, o zlatom veku, ale realita, ktorú nachádzajú historici, archeológovia a geológovia hovorí o niečom inom, a to presne o tom, že ľudský rod vznikal a rozvíjal sa počas nesmiernych trápení a obmedzovaní. Je to trochu aj logické, nielen tragické, lebo čo iné vedie aj teraz k rozvoju šikovnosti a vynaliezavosti? V pote tváre budeme dobývať svoj chlieb a v bolestiach budeme rodiť a nevidíme tomu konca, tak snívame aspoň o lepšom začiatku. Možno práve vtedy sa stávame ľuďmi, keď si tieto nevyhnutnosti a obmedzenia naplno uvedomíme.

Ľudský druh je v rámci živočíšnej ríše takmer najviac nešpecializovaný a z tohto dôvodu nesmierne krehký a náchylný na vymretie. Aj preto je náš genofond pomerne jednotný, nie je nás viacero druhov ako u primátov alebo komárov. Podľa archeológie bola možnosť vzniku ľudských variantov, veď koniec-koncov len povedľa neandertálcov sme žili desaťtisíce rokov, čo je dosť dobre zdokumentované. Niekoľkokrát ten náš druh skoro vymrel, nakoniec aj príbeh potopy je tak trochu o tom, a práve preto podľa genetických výskumov pochádzame z niekoľkých málo jedincov. Niektoré katastrofy totiž podľa všetkého prežilo len pár tisíc ľudí...

Človek iste nemôže byť ľahkoverný ani v sfére vedeckých bádaní, ale to, čo tu schematicky naznačujem, je veľmi pravdepodobné a z viacerých smerov dokázateľné. Je známy a dosť obchádzaný text proroka Izaiáša /45,7/: "Utváram svetlo a tvorím tmu, pôsobím pokoj a tvorím zlo, ja Jahve konám všetky tieto veci." Prečo sa ale potom v tých svätých písmach píše o anjeloch, diabloch, démonoch a podobných neidentifikovateľných a priznajme si, že aj nepochopiteľných bytostiach? 

Ten starodávny, obrazný a orientálny jazyk je trochu iný než ten náš európsky, odchovaný na Platónových kategóriách a dichotómiách, na Aristotelovej a Descartovej logike a iných nie celkom podložených a vôbec nie jednoznačných definíciách. Ale už zdravý sedliacky rozum by nám mal napovedať, že Boh sa asi ťažko hral s akýmsi Adamom na slepú babu a dlho snoril po záhrade, kým ho našiel. Takisto po vyhnaní prarodičov im asi nezošíval tie kožené odevy vlastnoručne vyrobenou ihlou... 

Asi ani stavitelia babylonskej veže nepredpokladali, že postavia svoje dielo až nad oblaky, keď nie tak a ďaleko od Babylonu sa týčili päťtisíc metrové kaukazské štíty... Dalo by sa pokračovať, ale myslím si, že pre človeka s trochou úprimného uvažovania to stačí, aby prišiel na to, že náboženský jazyk je symbolický a alegorický. Tým netvrdím, že je menej pravdivý ako často mystifikátorské a zahmlievajúce vedecké teórie, z ktorých mnohé vôbec nemajú k mytológiám ďaleko. To som ale zasa odbočil a úvaha by sa stala príliš dlhou a nesúvislou.

Chcem ňou len naznačiť, že hĺbka našej viery a dôvery v Božie milosrdenstvo nemôžu závisieť od nekritickej ľahkovernosti a zámernom prehliadaní úplných samozrejmostí. Ak pokladáme Boha za úžasný a neprekonateľný intelekt, asi sú tie účelové a niekedy až úmyselne falšované zjednodušené výklady aj neúctou voči Bohu a hriechom a pohoršením pre nás všetkých. 

Máme na tejto čarokrásnej, hoci niekedy dosť krutej zemeguli dosť reálnych problémov a nie je asi rozumné vyrábať si ďalšie. Načo budiť rozbroje a hnev medzi ľuďmi, ktorí majú vážnejšie starosti, než dumať, koľko diablov sa zmestí na špičku ihly?! Netvrdím, že neexistujú znamenia, zjavenia a zázraky, sám som mal zopár mimoriadnych zážitkov. Ale nemôžeme podľa nich riadiť štáty a riešiť konkrétne problémy. Aj keď pre nás osobne môžu byť veľkým povzbudením!

Ešte by som spomenul aj tie často bezúčelné mystifikácie a prázdne reči o najväčšom náboženskom zjave svetových dejín, o našom neprekonateľnom vzore a zakladateľovi Ježišovi Kristovi. Aj On žil v reálnej dobe a reálnom svete a snažil sa riešiť reálne problémy ľudí. Občas ich pokarhal, ale väčšinou poľutoval a povzbudil. Možno by prijal od nás radšej menej adorácií a špekulatívnych meditácií a viacej nasledovania svojho príkladu, ako na to na nejednom mieste evanjelií dôrazne vyzýva.

::

Toľko Vlado Gregor. A teraz iný pohľad:

  POLEMIKA  

Ján Maršálek: Hľadanie súvislostí

Otázkou zmyslu života a problémom zla a utrpenia sa zaoberá každé náboženstvo i každá filozofia, zasluhujúca si takéto označenie. Kresťanstvo je však, a to nielen z tohto pohľadu, jedinečné – ponúka rozumný a úplný antropologický model a dáva človeku zmysluplné odpovede na všetky dôležité životné otázky. Kresťanstvo prináša zvesť o trojjedinom Bohu – Stvoriteľovi.

Áno, Boh je pôvodcom všetkého (porovnaj: Izaiáš 45,7). Všetko dáva, a preto môže aj odňať. Človeku dal slobodnú vôľu, z čoho vyplýva možnosť jej využitia i zneužitia. Zlo pochádza z hriechu, teda z porušenia univerzálnej mravnej normy. V princípe vieme rozpoznať dobro a zlo, ale iba ťažko vieme posúdiť, čo je v ľudskom živote zaslúžené a nezaslúžené (najmä vo vzťahu k iným), čo a do akej miery je prospešné alebo škodlivé z hľadiska večnosti a našej spásy – chýba nám potrebný nadhľad, nevidíme (dostatočne) do budúcnosti a už vôbec nie za hranicu času.

Veda a náboženská viera si nemôžu protirečiť, inak by šlo o falošnú vedu alebo o falošnú vieru. Veda a viera vyjadrujú (mali by vyjadrovať), hoci iným spôsobom a jazykom, pravdu o svete. Ide o dva piliere ľudského poznania. Kresťanstvo vychádza z toho, že svet má svoj pôvod v Rozume, preto nemá záujem ísť proti pravde. Rozum bez viery, ako aj viera bez rozumu obmedzujú človeka.

Človek má na Zemi výnimočné postavenie. V porovnaní s ostatnými tvormi je úplne novou, vyššou životnou formou. Zrovnávať ho preto so živočíchmi je scestné. A treba povedať, že dejinný vývoj človeka nie je z hľadiska vedy jednoznačne preskúmaný (a zrejme ani preskúmateľný). Aj keď sa ateistickí predstavitelia vedy, či presnejšie ideológovia darvinizmu, veľmi snažia detailne vykresliť dejinný vývoj „ľudského druhu“, ich schémy sú z veľkej časti založené na nepotvrdených predpokladoch a hypotézach. A každý nový archeologický či paleontologický objav ich napohľad peknú teóriu skôr naruší než potvrdí.

Biblický jazyk je naozaj do značnej miery (a osobitným spôsobom) obrazný, symbolický a alegorický. To ale neznamená, že Bibliu možno brať ako nejakú bájku, vysvetliteľnú na mnoho spôsobov. Jednotlivé biblické spisy sa od seba líšia svojou literárnou formou a ich výklad je citlivou záležitosťou. Vyvstáva totiž závažná otázka: Čo treba chápať obrazne a čo doslovne? A kde je hranica medzi nezáväzným a záväzným, nepodstatným a podstatným?!

Len sektári, heretici a odpadlíci si osobujú právo vysvetľovať Bibliu po svojom, svojhlavo a tvrdohlavo, bez ohľadu na Tradíciu a Učiteľský úrad Cirkvi. Nie bezdôvodne Katolícka cirkev dôrazne odporúča čítať Sväté písmo s vysvetlivkami, ktoré majú cirkevné schválenie. Pritom Cirkev neobmedzuje pravú slobodu bádania, v jej lone má človek dostatok  priestoru na tvorivú a kritickú činnosť. Cirkev si však vyhradzuje právo, opierajúc sa o stáročné skúsenosti, varovať ľudí a brániť im kráčať po cestách, ktoré sa už ukázali ako klamlivé a zradné.

Filozofia je láska k múdrosti. A múdrosť spočíva v poznávaní a realizovaní zmyslu života. Na to prírodné vedy nestačia, k celistvému ľudskému poznaniu môžeme dôjsť iba cez filozofickú syntézu, teda poctivým uvažovaním, ktoré berie do úvahy materiálnu aj duchovnú stránku skutočnosti.