Zlé a dobré časy

(Hosťovský priestor)

Prídu niekedy zlaté časy, plné dobra, priateľstva a krásy?

A odídu doby s obrazmi hnusu a všadeprítomnej zloby?

Hovorí sa, že zlo je len nedostatok dobra a nemôže samostatne existovať. Ale môže samostatne existovať dobro? Mali sme v knižnici jednu drzú čitateľku, ktorej som po 20 minútach hlúpych rečí povedal, nech také hovorí starej blažkovej. A ona potom žalovala šéfke, že som ju poslal do r... paľovej. Takto teda vznikajú dezinformácie, krivé obvinenia a obetní baránkovia... Ale keby to tak nebolo, dialo by sa vôbec niečo? Keby neexistovala nedokonalosť, ako by sme sa mohli zdokonaľovať? Takéto extempore ma teda povzbudzujú k tvorbe, len škoda, že zvyšujú aj krvný tlak.

Málokedy používam citáty, ale v tejto úvahe si to vynahradím, aby som ten drsný úvod trochu skultúrnil. „Boh je rafinovaný, ale nie zlomyseľný,“ s nádejou vyslovil známy A. Einstein. Ďalšie citáty sú z knihy L. Tomana Neviditelná válka 1945 – 1989. Str. 157: „Ak uvidíme, že Nemecko vyhráva, musíme pomáhať Rusku, a ak bude vyhrávať Rusko, musíme pomáhať Nemecku, aby sa ich navzájom pobilo čo najviac...“ (H. Truman, 23. 6. 1941).

Tento citát je pomerne novodobý, ale aby sme naivne neverili na staré zlaté časy, uvediem citát z tej istej knihy, ktorého autorom je čínsky vojvodca Sün–c (asi 500 rokov pred Kristom), ale znie nanajvýš moderne. Str. 220: „Rozkladajte všetko, čo je v zemi nepriateľa dobré. Zapleťte zástupcov vládnucich vrstiev do zločinných podnikov, podkopávajte aj ináč ich postavenie a vážnosť, vydávajte ich napospas verejnému opovrhnutiu spoluobčanov. Využívajte spoluprácu aj tých najhnusnejších ľudí. Zasievajte nejednotu a hádky medzi občanmi. Povzbudzujte mladých proti starým. Znehodnocujte staré tradície a idoly. Buďte veľkodušní s ponukami a darmi, aby ste mohli kúpiť správy a komplicov. Nešetrite sľubmi ani peniazmi, pretože to prináša vysoké úroky.“

Vyzerá to tak, že „svet bol v moci toho Zlého“ už  pred Kristom a vyzerá to tak, že to pretrváva dodnes. Ale čo potom znamenajú Kristove slová, že „vidí Satana padať z neba ako blesk“ (Lk 10, 18)? Možno to riešenie spočíva v iných jeho slovách, a to: “Poďte  ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás občerstvím.“ Dosvedčujem, že nielen mne boli tieto slová počas dlhoročného riadne nezaplateného plahočenia a často zbytočného preháňania obrovským zdrojom posilnenia a nádeje. Niekedy mám dokonca dojem, akoby šlo o priamu úmeru, akoby sa s videním a pociťovaním zla práve tak zvyšovala reálna predstava možného dobra a spôsobov nápravy. Asi o tomto je ten rast horčičného zrnka, ktoré vyrastie na veľký strom a tiež slová o Utešiteľovi, ktorý nás naučí všetkej pravde, aj tej, ktorú momentálne nedokážeme pochopiť.

Vo východných cirkvách sa vo väčšej miere uchováva nádej na konečné víťazstvo Krista nad samotným peklom. V Teologických textoch č. 4/2001 vyšiel na túto tému zaujímavý článok W. Hryniewicza Nádej na všeobecnú spásu (Apokatastasis). V pravoslávnej liturgii sa dokonca modlí: „V tento svätý deň plnosti a spásy ráčiš vyslyšať naše prosby za zatvorených v pekle. Ty nám dávaš nádej uvidieť, ako poskytuješ mŕtvym oslobodenie od zla, ktoré ich obklopuje.“ Tento trend modlitieb za všeobecnú spásu pretrval na Východe podnes. Učenie sv. Gregora z Nyssy nebolo Cirkvou nikdy odsúdené, hoci učil dokonca o vykúpení Satana. Vždy mi bolo záhadou, že sa hovorí o Kristovom zostúpení do pekiel, čo by asi nemalo zmysel, keby šlo o miesto večného a neodvolateľného zatratenia. Podnetom na rozmýšľanie je aj to, ako mohol popritom byť zároveň aj v raji, keďže lotrovi po pravici sľubuje, že ešte dnes bude tam s ním.

Evanjelium zobrazuje súd ako oddelenie oviec od capov. Podľa výkladu niektorých pravoslávnych teológov k rozdeleniu však neprichádza medzi dvoma rôznymi kategóriami ľudí, ale vo vnútri každého človeka. Nie sú ľudia celkom bezhriešni ani ľudia úplne zlí. Každý má aj pravú, aj ľavú stranu. Kristus oddeľuje hriech od hriešnika, zavrhuje moc hriechu, ale zachraňuje hriešnika. Dokonca i „druhá smrť“ sa týka nie ľudí, ale démonických prvkov v nich (P. Jevdokimov). Dokonca aj prísny apoštol Pavol má povzbudzujúcu myšlienku: “Boh totiž všetkých uzavrel pod neposlušnosť, aby sa nad všetkými zľutoval...“ (Rim. 11, 32).

Sú to len stručné ukážky z hodnotných textov, ale myslím si, že vyznačujú jednu z ciest pre zmier medzi dvoma pľúcami kresťanstva. Ako správny rímsky katolík zakončím nádejným: Dum spiro, spero; teda: Kým dýcham, dúfam.

(15. 8. 2011)

Autorom príspevku je Vlado Gregor. V PriestorNete nájdete aj ďalšie príspevky autora.