Buďme iní a nevrážajme medzi seba zbytočné kliny!

(Hosťovský priestor)

V minulej úvahe som písal o zbytočných hádkach a týka sa to aj sporov o Druhom vatikánskom koncile. Pri tých konzervatívnych názoroch mám pocit, že ich nositelia jedia len konzervy a tí liberálni bojovníci už pomaly nebojujú vôbec za nič a „skalu Petrovu“ nielen neopevnili, ale doslova z nej zutekali.

Je isté, že katolicizmus a vôbec kresťanstvo potrebuje obnovu ako soľ, pretože chuť tej dobrej soli a uzdravujúcej štipľavosti sa akosi stráca. Keď kresťanstvo prestane byť aktuálne prenasledované, malo by sa asi nad sebou zamyslieť. Nejde o štrukturálne zmeny a otázky takpovediac pohlavné, hlavné je niečo úplne iné. Jadrné a realistické výpovede Ježiša Krista sa po uchytení kresťanstva ako prevládajúceho a časom vládnuceho náboženstva stali akýmisi nevládnymi a zneplodnenými. Veľmi plazivým spôsobom do Kristovej blahozvesti prenikol manicheizmus, novoplatonizmus, striktné rozlišovanie zlého tela a dobrého ducha a tiež čierno-biele videnie rôznych odtieňov. Možno poviete, že som nekonkrétny, ale mne sa zdá, že už to, čo som napísal doteraz, je konkrétne až-až.

Niektorí nasledovníci Krista sa časom tvária čoraz božskejšie, nie sú len pápežskejší ako pápež, ale chcú byť kristovskejší ako Kristus. Ten komentuje správanie cudzoložnice aj činy Samaritánky, ale neposiela ich za to do horúcich pekiel, ako to robí s falošnými a nerealistickými mravokárcami, ktorí o reálnych ťažkostiach a bolestiach vtedajších mužov a žien vedia len veľmi málo a nevidia do duše nielen im, ale ani sami sebe. To, čo Kristus vyhlasuje o farizejoch a zákonníkoch, sa dá doslova zopakovať o dnešných moralistoch, lžiprorokoch a zištných ohlupovačoch! O tých, ktorí takisto ako tí dávnejší o sebe vôbec, ale vôbec nepochybujú a pritom sa tvária, že nepochybujú len o svojom veľkom vzore, ktorého pritom vôbec nenasledujú. Dokonca, keď sledujeme hlúpe hádky medzi slovenskými evanjelikmi, slovensko-maďarskými kalvínmi a liberálno-konzervatívnymi katolíckymi odrodami, doslova idú proti jeho učeniu a nielen pred neveriacimi, ale aj pred potenciálne veriacimi ho viac či menej zosmiešňujú. Ich veľký a nasledovaniahodný príklad sám o sebe pochyboval a vyzýval k láskavosti a pokojnému uvažovaniu, k tomu, aby sme ho nasledovali nielen rečami, ale cestou a životom, lebo len tak sa môžeme dostať k naozajstnej pravde. Terajší vyznávači väčšinou nielenže o sebe nepochybujú, ale radšej zhadzujú do prachu a hlúpo urážajú tých druhých. „Já, já, jenom já,“ ako spieva známy český rocker.

Opakovači svojho učiteľa, všetky tie excelencie a eminencie a či len obyčajní bratskí a čoraz bratskejší vyvolenci, by si mali uvedomiť, že nasledovať Krista znamená ísť medzi ukrivdených a biednych, ba byť takými a nie robiť cez Krista kariéru, hromadiť doktoráty a iné honory. Počúvať treba živých ľudí a nie donekonečna drať školské, katedrové, ústavné a iné lavice! Tak si, moji milí, posilníte len mozole na zadku a úplne zabudnete vnímať ťažkosti tých mozoľnatých a ustarostených mimo vašej elitársko-farizejskej skupiny!

Grécka filozofia a rímske právo hľadali na všetko jednoznačné a jasné odpovede a definície. Nie tak Ježiš Kristus. On hovorí o viere ako o horčičnom zrnku, ktoré postupne, nenásilne a nenápadne vyrastá do veľkého stromu, kde by sme mali nachádzať bezpečný a útulný príbytok. Nie, my radšej budeme tým unaveným a doráňaným nakladať ešte viac, aby na žiadny strom nevládali vyliezť a schovať sa pred drzosťou, preháňaním a žmýkaním zo strany tohto sveta, ktorý by sme vôbec, ale vôbec nemali vychvaľovať a spájať sa s ním!

Náš vzor pochybuje, či vôbec nájde vieru na zemi, títo udatní ideológovia tvrdia, že vieru už našli a pravidlá sú jasné, len ich treba redefinovať a reštaurovať. Kristus tvrdí, že si máme navzájom vyznávať a odpúšťať hriechy, tí jeho falošní vykladači tvrdia, že na to majú patent oni a len oni a len ich stačí poslúchať a nasledovať. Pomaly najväčším hriechom bude Krista nasledovať bez ich jednoznačného a zdogmatizovaného usmerňovania.

Isteže som aj v tejto úvahe argumentoval vášnivo a „cum grano salis“, ale znovu dúfam, že som nepresolil a Kristovo evanjelium vám neznechutil. Buďme iní a nevrážajme medzi seba zbytočné kliny! Ukrižovanému by sa to asi nepáčilo a asi sa mu to už aj nepáči.

::

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor.

Poznámka: Článok uverejňujem, hoci sa nestotožňujem so všetkým, čo je v ňom napísané - v presvedčení, že rôznosť názorov, ak je spojená s úprimným hľadaním pravdy, v konečnom dôsledku prehlbuje a obohacuje naše poznanie.
JM