Cirkus postavený na hlavu

(Humoreska Roberta Hakalu)

Už od detstva som túžil pracovať v cirkuse. Cirkus, to bol môj sen. Nadchýňala ma predstava, že lietam na hrazde v desaťmetrových výškach! Inokedy som sa videl ako krotiteľ tých najdivších šeliem na svete. Veľmi sa mi páčili aj maringotky, tie malé domčeky na kolesách. Lenže, ako to už v živote býva, to, po čom najviac túžime, málokedy dosiahneme. Presne to isté sa stalo aj mne. Namiesto cirkusového umelca sa zo mňa stal elektrikár v stavebnej firme. Keď sa už zdalo, že sa moja detská túžba nenaplní, tak mi jedného dňa pomohla náhoda.

Ku koncu prvého polroka, keď sme oslavovali s celou partou príchod horúcich dní, pohádal som sa s majstrom. Povedal som mu svoje – a letel som. A práve v ten deň prišiel do nášho mestečka cirkus.

„Páni, to nemôže byť pravda,“ vzrušene som si povedal. „To je určite nejaké zvláštne znamenie, ktoré musím naplniť!“ A tak som onedlho vstúpil do maringotky riaditeľa cirkusu.

„Želáte si?“ opýtal sa ma riaditeľ, ktorému sedela na pleci malá opička a škrabkala ho po plešine. Vyjavil som mu, že chcem, aby ma prijali do pracovného pomeru. „Čo viete?“ začal sa hneď vyzvedať. „Som elektrikár a myslím si, že by som mohol byť užitočný pri montovaní svetiel v šapitó.“

Riaditeľ sa zachmúril. „Na to máme iných. Čo tak skúsiť to na hrazde, prípadne so zvermi?“ žmurkol na mňa. „So z-z-zvermi?“ vykoktal som. „Ale ja nie som krotiteľ, ale obyčajný elektrikár.“

„No, to ste mi už povedali. Lenže je vás potrebujem inde. My nie sme obyčajný cirkus. Máme aj krotiteľov, aj povrazolezcov, aj kaskadérov, aj klaunov, ale všetkých používame na niečo iné. Napríklad – taký povrazolezec. Celé obecenstvo vie, že je to povrazolezec a očakáva od neho, že ten natiahnutý povraz hravo prejde. Preto u nás povrazolezec nerobí povrazolezca, ale má číslo s hadmi, ktorých sa panicky bojí! Gymnasti na vysutej hrazde sú už takí  perfektní, že ich vystúpenie je dokanalé, ale aj nudné. Tak som ich dal za krotiteľov tigrov. Dosť sa ich boja, ale zatiaľ to vychádza. Tigre nejavia o nich záujem.“

„Ale... ale to je a-absurdné!“ zvolal som. „Aké absurdné? My sa len snažíme dať ľuďom viacej zábavy. Poviem vám, vidieť klauna, ktorého vyteperíme na hrazdu, a ktorý sa od strachu trasie ako osika, je obrovský zážitok. To mi verte!"

„Absurdné! Veď to je celé postavené na hlavu!“

„Bože, čo stále máte s tou absurdnosťou? My sa len snažíme celý cirkusový program skrášliť, spestriť. Chceme ľuďom poskytnúť naozajstnú zábavu, pri ktorej tuhne v žilách krv. Minule sme dali žongléra robiť číslo so slonmi ... teda, to vám bola úroveň! Len tak-tak, že ho nepridlávili! A obecenstvo šalelo nadšením! Tak čo, dohodneme sa?“ mrkol na mňa. Nerozhodne som pokrčil plecami.

„No, ja som vedel, že ste chlap! A teraz si vyberte. Hrazdu, slonov, ťavy, povrazolezectvo, zaklínača hadov, iluzionistu, tigrov...“

„Hádam... hádam tú opičku, keby som mohol...“ „Akú opičku? Nerozumiem?“ vyvalil oči riaditeľ. „Nuž, keby som mohol zastupovať tú malú opičku a škrabkať vás po plešine, to by som sa hádam naučil.“

„Čo to vravíte? Vy ste blázon! Vy chcete zastúpiť túto potvoru chlpatú, sedieť mi na pleci a škrabkať ma po plešine?!“

„Ja by som to skúsil. To by bola show!“

„Ale to je absurdné, rozumiete!? To je absurdné!“ koktal riaditeľ vydesene. „Nebojte sa, zvyknete si. Verte mi, že obecenstvo bude šalieť nadšením!“ žmurkol som na neho a vyskočil mu na chrbát. Riaditeľ sa nezmohol na odpor.

Autorom príspevku je Robert Hakala. Pripájam odkaz na jeho osobnú stránku: Hakala.sk.

Súvisiaci článok: Smutno-smiešne príhody.