Dokážeme byť svätí, skromní a pravdiví?

(Hosťovský priestor)

Niečo zvládam, niečo nie, raz si myslím, že to už nevydržím, inokedy, že vydržím, ale chvála Bohu som sa naučil, že treba byť vďačný za každú skúšku. Hlavne si cením, že môžem naplno prežívať pravdu, nakoľko práve ponižovanie vedie k povýšeniu. Je skutočne pravdou, že nasledovať Krista znamená zameniť kariéru za poctivosť v myslení a hovorení, čo nás zaručene hodí naspodok v každom režime, spoločnosti a ideológii. Je to ale tak, že v živote sa len touto cestou dopracujeme k precíteniu naozaj občerstvujúcej pravdy.

Moje „esejky“ sa zdajú mnohým stále trpkejšie, lebo naozaj som v pozícii, z ktorej môžem naživo sledovať, ako sú tí ponižovaní čoraz ponižovanejší a ukrivdení ukrivdenejší. Nie každému sa uľaví písaním, za čo ďakujem Bohu. Ateista povie, že Boh nie je, ale komu mám potom ďakovať? Sám sebe? V celom svojom živote zisťujem, že Boh nám cez Kristov príklad dáva jasný návod, ako získať zo života maximum. Dá sa to len tak, že minimalizujeme svoje nároky a ambície. Je to neuveriteľné, ale dosvedčujem, že to je tak.

Ešte k niečomu sa musím vyjadriť, čo mnohých pri čítaní mojej tvorby znervózňuje, a to je kladenie otázok. Ale v čom sa líši kresťanstvo od islamu a od mnohých „pevnejších“ siekt a jednoznačných nositeľov zaručených receptov? Práve v tom, že sa nebráni nepríjemným otázkam a ak sa tomu začína brániť, zároveň s tým opúšťa Krista! Zase hovorím príliš tvrdo? Asi nie. Pýta sa už Abrahám, pýta sa Mojžiš, pýta sa Kazateľ, pýta sa Jób, pýtajú sa, občas dosť naivne a nevhodne, apoštoli, ba aj Mária sa pýta, ako sa to stane. Sám Kristus sa pýta Boha, prečo ho opustil, prečo musí prijať kalich trpkosti a či ešte nájde vieru na Zemi pri svojom druhom príchode...

Univerzity a moderná veda majú korene práve v tomto imperatíve našej viery, ktorým je skúmanie seba a svojho vzťahu k iným a neustále pýtanie sa. „Hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené!“ /Mat.7, 7 a Luk. 11, 19/. Áno, aj Cirkev sa od tohto pravidla neraz odklonila, mnohým ľuďom ublížila, alebo ich zadupala do zeme, ale vždy sa k tomu imperatívu vracia, pretože ten Duch, či už Kristov, Boží, alebo Svätý ju k tomu neustále poháňa.

Áno, kde sa dvaja, alebo traja zídu v Jeho mene a sú voči sebe úprimní, tam aj On príde medzi nich /Mat.18, 20/. Nie raz som to zažil, doslova som zacítil to vanutie Ducha a túto prežitú pravdu mi nikto nevezme. Mnohým aj múdrym a charakterným tento pocit nestačí, dvaja či traja sú pre nich zúfalo málo, potrebujú pobúriť, naštvať a podľa seba reformovať aspoň o niečo viac ľudí, občas si dokonca robia nárok na všetkých. Exemplárne príklady sú Ján Hus a Giordano Bruno, obaja nadpriemerne vzdelaní a nie v nízkom postavení. Takí a podobní niekedy aj zomrú mučeníckou smrťou, ale svätými sa nestali a ani nestanú. Prečo? Pokiaľ by kládli otázky a trochu zdvorilejšie a sebakritickejšie diskutovali s ohľadom aj na názory a vnímanie tých druhých, asi by ich čakal lepší osud. Možno si ani neuvedomovali, že môžu narobiť viac škody ako osohu - a poburovať a spochybňovať, často aj menovite a bezohľadne, neznamená potešovať a občerstvovať.

Je to neustále pokušenie: podceňovať vyvolanie momentálneho reálneho utrpenia v mene akejsi ťažko definovateľnej budúcej blaženosti pre mnohých, ba možno aj pre všetkých. Je možné, že túto ich hlavnú chybu si neuvedomovali ani tí, čo ich poslali do ohňa. Možno by sme si to mohli uvedomiť my, ktorí si už lepšie dokážeme zrátať, čo dokáže a čo nedokáže veda a racionálne myslenie a k akým konzekvenciám to môže viesť, ak nenápadne a možno aj nevedomky stratíme pokoru, vďačnosť a potrebu zdvorilosti a ohľaduplnosti.

(Sviatok Všetkých svätých 2011)

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor.