Nasledujúca úvaha-esej Juraja Kuniaka nadväzuje na letnú anketu PriestorNetu, venovanú téme Človek a internet.
::
Zbavme slobodu zodpovednosti a stvoríme netvora
Kedysi som bol vývojový pracovník a básnik
Dnes som len to druhé. Konštruktéra vo mne dávno prevalcoval technologický rozvoj. Keď som pracoval v Závodoch výpočtovej techniky a do výroby sme uvádzali prvé osobné počítače s mikroprocesorom, mal som smelé predstavy a vízie, no niečo také ako internet mi nenapadlo ani v najbujnejšej fantázii. Prešlo pár desaťročí a dnes internet vnímam prirodzene ako vodu a vzduch, stal sa samozrejmou súčasťou môjho života.
Neprijímam ho bezvýhradne – ako správca svojho času som napríklad zdržanlivý voči sociálnym sieťam – ale mohol by som uviesť tisíc príkladov, keď mi internet pomáha a šetrí môj čas. Spravodajstvo, aktuality, programy kín a predstavení, cestovné poriadky, mapy, slovníky, encyklopédie, nakupovanie, rezervácie, to je len zlomok možností, nehovoriac o e-mailovej korešpondencii, multimediálnej sfére a ďalších oblastiach v zozname bez konca.
Pristupujem k nemu každý deň, v piatok i sviatok, v práci i doma, dokonca i na prechádzke so psom prostredníctvom i-Phone, ktorý nosím vo vrecku. Ale nie je to typ negatívnej závislosti. Svoju závislosť na ňom vnímam ako závislosť človeka na vode a vzduchu. Internet k tejto dvojici pristupuje celkom legitímne – je nevyhnutným predpokladom pre rozvíjanie života v informačnej spoločnosti.
Ale je tu i odvrátená, temná tvár internetu. Tou je podľa môjho názoru to isté, čo je jeho prednosťou: gigantické množstvo informácií všetkého druhu: užitočných ale aj nebezpečných, pravdivých aj klamlivých, kultúrnych i primitívnych, objasňujúcich i zavádzajúcich. Nájdu sa v ňom veci dobré aj zlé, obrázky pekné i škaredé, články duchaplné aj plné nezmyslov, ukážky tvorivého myslenia, ale aj ľudské exkrementy. Celkom ako v živote, povedal by niekto. Áno, je tu určitá analógia so životom, ale existujú podstatné odlišnosti.
Internet sú dvere do príťažlivého virtuálneho sveta
V ňom sa pohybuje ľahšie ako v realite. Mnohí ľudia mu venujú viac pozornosti ako skutočnému svetu a je mi ľúto, keď niektorí strácajú schopnosť pohybovať sa v živote, nadanie byť prirodzene živí – vedia „pokecať“ na čete, ale nevedia sa rozprávať, vedia zízať na monitor, ale nevedia sa pozrieť do očí, vedia sa tešiť v anonymite, ale nie s niekým, vedia aj za každou vetou umiestniť smajlíka, no nevedia byť milí naživo. Keď píšem tieto riadky, z televízie som zachytil informáciu, že internet kazí manželstvá a je zodpovedný za mnohé rozvody. Sociológovia vyskúmali, že manželia sa venujú viacej nezáväzným dialógom na Facebooku ako sebe navzájom. Psychiatrom pribudla nová diagnóza.
Máme už vnuka i vnučku, preto to beriem osobne. Veľmi by som si želal, aby naše vnúčatá spoznali radšej (povedzme) rozprávkovú knižku Erika Jakuba Grocha Tuláčik a Klára, než temné zákutia internetu, ktorý je otvorený do tej najhnusnejšej stoky, s tými najagresívnejšími atakmi na ľudskú obrazotvornosť. Detská myseľ je tvárna a duša krehká, vyžaduje ochranu, výchova nového človeka predpokladá citlivú prácu s informáciami.
Z internetu sa valí nekontrolovaná informačná záplava. Medzi vodou a informáciami je rozdiel v tom, že ak nám voda zaplaví dom, zbadáme to hneď, zatiaľ čo škodu spôsobenú informačnými záplavami spoznáme až s oneskorením. Deti sú veľmi zraniteľné v rozumovej aj v citovej oblasti. Množstvo neutriedených informácií v ich mysli sa mení na chaos. „Výchovou na internete“ sa namiesto bohatosti citov v detskej duši vypestuje citová tuposť. Z tohto pohľadu je internet špecifickým druhom „zbrane hromadného ničenia“.
Navzdory všetkému vynález internetu priniesol nevídane veľký skok v spôsobe prístupu k informáciám a v komunikácii. V histórii ľudstva sa prirovnáva k vynálezu kníhtlače, ktorý Viktor Hugo označil za jednu z najväčších udalostí dejín a matku všetkých revolúcii. Vynálezca kníhtlače Johannes Gutenberg (15. storočie) sa stal mužom tisícročia. Vynálezca internetu Sir Tim Berners-Lee John by potom mohol byť označený za muža, ktorý Gutenberga prekonal.
Keď OSN nedávno deklarovalo prístup na internet ako základné ľudské právo, ktoré sa tak postavilo na úroveň práva na život, slobodu a osobnú bezpečnosť či práva na vodu a vzduch, tento muž povedal: „Prístup na web je teraz ľudské právo. Je možné žiť bez internetu, no nie je možné žiť bez vody. Ale ak máš vodu, potom rozdiel medzi niekým, kto je pripojený k internetu a je súčasťou informačnej spoločnosti a niekým, kto nie je, je stále väčší a väčší.“
Pojem, ktorému sa učíme porozumieť. Patrím medzi ľudí s pozitívnym myslením, preto aj moja predstava o informačnej spoločnosti je pozitívna. S výrokom vynálezcu internetu súhlasím, ale rád by som poznamenal, že existuje množstvo zákonných noriem a organizácií, ktoré sa starajú o čistotu vody a vzduchu, aby sme sa neotrávili. Aj sloboda prejavu má svoje limity a nie všetko prejde beztrestne. Nehovoriac o morálke a etike. Ale kto sa stará o čistotu internetu? V informačnej spoločnosti by som to očakával ako jednu z priorít.
Tá sa spája hlavne s politickými dôvodmi, s upevňovaním moci na úkor potlačovania ľudských práv a podobne. Pre toho, komu moje obrazné uvažovanie o internete v kontexte vody a vzduchu pripadá fakticky nejasné, prepnem na exaktný právnický jazyk:
Odrezanie užívateľov od pripojenia k internetu sa má podľa deklarácie OSN považovať za porušenie článku 19 ods. 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach. Pozrime sa na presné znenie tohto odseku a porozumieme: „Každý má právo na slobodu prejavu; toto právo zahŕňa slobodu vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie a myšlienky každého druhu, bez ohľadu na hranice, či už ústne, písomne alebo tlačou, prostredníctvom umenia alebo akýmikoľvek inými prostriedkami podľa vlastnej voľby.“
Na internet to sedí ako na mieru ušitý kabát. Nemožno nič namietať. Ale už hneď v nasledujúcom odseku 3 článku 19 spomínaného dokumentu je uvedené toto: „Užívanie práv uvedených v odseku 2 tohto článku nesie so sebou osobitné povinnosti a zodpovednosť. Môže preto podliehať určitým obmedzeniam, tieto obmedzenia však budú len také, aké ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné: a) na rešpektovanie práv alebo povesti iných; b) na ochranu národnej bezpečnosti alebo verejného poriadku alebo verejného zdravia alebo morálky. (Zvýraznené autorom.)
Každý sa vie zaštítiť slobodou prejavu
Nie každý vie, čo je sloboda. Myslitelia všetkých čias uvažovali o slobode. Človek, ktorý rastie do informačnej spoločnosti, otázku o slobode nemôže obchádzať. Zakopne o ňu na každom kroku. Na programe dňa je skúmanie slobody v súvislosti s internetom. Internet v súčasnej podobe má dve tváre, jedna je prívetivá a druhá nebezpečná. Tá druhá je nebezpečná preto, lebo kašle na osobitné povinnosti aj na zodpovednosť. Zbavme slobodu zodpovednosti a stvoríme netvora.
V súčasnosti sa zo slova sloboda pomaly stáva akýsi fetiš, pričom sa nezriedka sloboda zamieňa slovom anarchia. ,,Je sloboda, tak môžem všetko"..., čo je veľký omyl. Človek, žijúci v spoločnosti nie je slobodný en-block, iba parciálne, vždy v súčinnosti s okolitými podmienkami. Aj pri tzv. slobodnom rozhodovaní o niečom, ide častokrát o fiktívne slobodné rozhodovanie, lebo rozhodujeme inak, ako by sme si skutočne vnútorne priali. Rozhodoujeme síce ,,slobodne", ale vždy s ohľadom na naše vzťahy, ktorými sme viazaní - rodina, zamestnanie, priatelia...
OdpovedaťOdstrániťK slobode sa v minulosti hádam asi najviac priblížil Diogenes - nemajetný, žobrák, bez rodiny... :)