Fascinuje ma všetko, čo súvisí s rekonštrukciou minulosti (archívne materiály, staré knihy a texty, artefakty všetkého druhu, archeológia, reštaurátorstvo, rôzne modely a simulácie zamerané na skúmanie minulosti, dešifrovanie znakov, symbolov, odkazov...). Je to zaujímavá úloha i veľká intelektuálna výzva: čo možno najvernejšie zrekonštruovať dávne deje, respektíve obnoviť čosi zo starodávneho sveta, pozrieť sa na spôsob života i myslenia ľudí istej doby; nie v zmysle staromilstva, ale v záujme štúdia a hľadania súvislostí.
Je za tým zvedavosť, hravosť, túžba objavovať (staro-)nové, ale najmä snaha pochopiť cez poznanie minulosti prítomnosť a pripraviť sa tak lepšie na budúcnosť. Veď iba ten, kto pozná svoje korene, vie, kam môže rásť.
Žiť by sme mali pre budúcnosť, ale poznanie môžeme čerpať iba z minulosti. Chtiac-nechtiac staviame na tom, čo pripravili naši predkovia. Napokon, aj rúcať sa dá iba to, čo už bolo postavené.
Úryvok zo zbierky úvah Stopy v priestore.
Súhlasiť s jednoznačnou vetou, že "Žiť by sme mali pre budúcnosť,ale poznanie môžeme čerpať iba z minulosti" sa dá len v situácii, ak myslíme iba v globále, ak myslíme na Národ a jeho perspektívu. Súhlasím teda v kontexe napísaného.
OdpovedaťOdstrániť(Súkromne, mysliac na seba) v závislosti od výšky veku si myslím, že žiť sa dá jedine pre prítomnosť.
Mia, ďakujem za reakciu. Myslím, že rozumiem... ale tu asi záleží na uhle pohľadu a tiež na tom, ako chápeme, resp. ako si vymedzíme prítomnosť. Áno, len v prítomnosti môžeme reálne konať. Lenže prítomnosť je zároveň takmer neuchopiteľná, každým okamihom sa stráca v minulosti, preto si myslím, že v rovine vedomého formovania svojej životnej cesty musíme uvažovať nie s prítomnosťou, ale s budúcnosťou (a nezáleží na tom, či tu budeme rok alebo ešte sto rokov; to napokon nevie nikto, ani ten najmladší a najzdravší si nemôže byť istý dĺžkou svojho života).
OdstrániťPekný odpoveď. Napriek tomu si myslím, že človek sa v istom časovom úseku svojho života (väčšinou je to vnímateľné finále) dostane do stavu, že mu nie je budúcnosť ľahostajná, ale zároveň stratí motiváciu pripravovať si konaním v prítomnosti akúsi budúcnosť a začne žiť systémom ,,čo deň dá". Budúcnosťou tým nemyslím časový horizont trebárs jedného roka.
OdstrániťA týmto systémom ,,carpe diem" si vlastne tvorí svoje spomienky, do ktorých sa vracia najmä v tom vyššom veku... :)
Je faktom, že ponor do dobrých a šťastných spomienok často pomáha preklenúť nepriaznivé obdobie. Časom to zažije každý... :)