Cesta, pravda, život

(Úvaha Vlada Gregora)

Žime dokonale, myslime globálne,
ale občas sa voči sebe správajme aj milosrdne a reálne

Celý život sa snažím bojovať proti čierno-bielemu videniu sveta a je to naozaj sizyfovská práca. Stále sa totiž, aj v teoretickej rovine, hľadá nejaká spoločná filozofia, alebo náboženstvo, ktoré by viac eliminovali zlo, ako tie ostatné. Tak ako kedysi, tak aj teraz, je mi oporou s vierou prežívané kresťanstvo. Možno aj niekoho z kléru hnevá, že sa pletiem do vecí, do ktorých mi nič nie je a nemám na to potrebnú kvalifikáciu, ale, milí moji, je to momentálne tak, že o situáciu a smerovanie Cirkvi a ľudstva si možno väčšie starosti robíme my laici, ako poverený a vybraný klérus. Pretože my lepšie vidíme a cítime to donebavolajúce ponižovanie a manipuláciu tých akože obyčajných a produktívnych ľudí, tej síce občas reptajúcej, ale hlavne makajúcej masy, ktorá živí všetkých ostatných.

Píšu a presadzujú sa všelijaké traktáty a manifesty, ale ide väčšinou len o krajšie či lepšie sformulované konštatácie daného úbohého stavu. Ťažko tieto produkty nazvať filozofiou, lebo filozofia hľadá v prvom rade príčiny danej situácie a v druhom rade hľadá cesty k náprave a vylúčeniu slepých uličiek. To horeuvedené čierno-biele videnie je v nás zakotvené možno až geneticky, celé veky bola dobrá naša tlupa a náš kmeň, v opozícii proti všetkým ostatným. Každý, kto tvrdil niečo iné a hovoril o bezpodmienečnej spolupráci, tolerancii a odpustení, riskoval život.

Keď sa zamyslíme nad našou históriou, kedy sme sa mali materiálne najlepšie? Horribile dictu, strašné povedať, ale práve za Slovenského štátu a v období normalizácie. Vo veľkej miere to bolo dané tým, že ľudia sa zomkli, viac si pomáhali a oficiálne zákony a predpisy boli viac-menej na posmech a všemožne sa obchádzali. Práve v týchto časoch boli možno aj v dobrom smere potláčané ambície tých príliš nenásytných a nenažraných. Skutočne sa nedá nájsť cesta k všeobecnému dostatku reálnou toleranciou, odpúšťaním a vzájomným milosrdenstvom? Hádam v tomto spočíva aj podstata Kristovho posolstva. On hľadal a nachádzal podporu práve u ľudí naspodku, nie u učencov a farizejov, u tej elity, ktorá sa varila vo vlastnej bezstarostnej šťave a vymýšľala nereálne recepty a neustále reformy, ktoré si na vlastnej koži odtrpeli väčšinou tí istí ľudia! 

Skutočná filozofia a skutočné náboženstvo teda musia brať do úvahy hlavne tieto reálne a momentálne trápenia a občas zostúpiť z nadoblačných výšin hľadania tej najdokonalejšej a najstopercentnejšie fungujúcej spoločnosti a hospodárskeho mechanizmu. Vtipy o týchto stále modernejších babylonských vežiach sa neustále opakujú a je čudné, že toľkí múdri a svätí ľudia to tak málo registrujú...

Náboženstvo a kresťanstvo zvlášť teda nie je nejaká starina, nejaký súbor predpisov, ktorý zakrpatel a prestal sa vyvíjať, naopak, je to jediná cesta k reálnej náprave, a Kristus je skutočne cesta, pravda a život, ako to sám o sebe hovorí. K jeho nasledovaniu ale nestačí byť múdry, vzdelaný a elitný. Naopak, treba vedieť zažívať trpkosť, bezvýchodiskovosť a nevyhnutnosť hanby a kompromisov u tých najponižovanejších a najukrivdenejších. Ak sa príliš od tohto smeru odchýlime, aj v tých najpriaznivejších a najbohatších pomeroch vedieme svoje, hoci aj to najhviezdičkovejšie spoločenstvo, cestou do pekla.

Sapienti sat - múdremu stačí. Alebo zasa nie?

Autorom príspevku je Vlado Gregor. Prečítajte si aj rozhovor s autorom:
Pasia z hľadania pravdy.