Presadzujme, ale tiež rešpektujme...

(Úvaha Vlada Gregora)

Často máme sklon myslieť si, že žijeme v akejsi veľmi modernej a stále vzdelanejšej, múdrejšej a pokrokovejšej dobe. Pritom problémy a starosti bežných ľudí, možno už od čias neandertálcov, boli a sú práve tak intenzívne a dôležité ako naše – minimálne pre nich.

Vidíme teraz problémy a rozpory medzi klérom, veľké a poctivé snahy o reformy aj u tých najbližších susedov. Možno by k väčšiemu optimizmu stačilo uvedomiť si, že "kto sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom". Samozrejme, týmto sa myslí opravdivým učeníkom a nasledovníkom a nielen slovným vykladačom a žonglérom.

Takisto si úprimne myslím a poviem to bez hanby, že biblickú knihu Kazateľ považujem za hlbšiu a filozofickejšiu než predstavuje Sokrates, Platón a Aristoteles dohromady, nehovoriac už o slovných ekvilibristikách, zbytočných komplikovaniach a na efekt hraných „učenostiach“ moderných filozofov.

Je smutné, že niekedy akoby sme v Cirkvi nechápali ani ten krásny termín "sloboda Božích dietok". My nemôžeme predpisovať ľuďom, čo majú robiť, ak ich a priori považujeme za jednoduchších, nevzdelanejších, alebo dokonca amorálnejších. My možno máme určité vzdelanie a schopnosti a vidíme nedostatky u tých druhých a možno aj hlúpejších, ale chápeme do dôsledkov ich reálne starosti a možno nereálne a naivné túžby? Žiadne zmeny štruktúr a žiadne modernizácie vieru a Cirkev nespasia, ak v tom nebude Duch Svätý a pravá sloboda. "Poznáme pravdu a pravda nás vyslobodí", ale pravdu dokážeme spoznať, len ak sa úprimne dokážeme pozrieť do našich dioptrickejších a náročnejších očí, než majú tí, ktorým chceme niečo vyčítať a reformovať ich.

Bývam kritický voči židovstvu, jeho nárokom na absolútnu exkluzivitu a maximálnu nevyhnutnosť, ale nepodliehame my kresťania, zvlášť tí vyššie postavení, podobným pokušeniam? Nevyhnutne musím aj jedno židovské pravidlo pochváliť, hoci pochybujem, že sa ešte dodržiava. Ide o to, že každý rabín musel ovládať aj nejaké remeslo, aby sa v prípade potreby dokázal uživiť aj ináč ako mletím hubou.

Samozrejme, netvrdím nikde vo svojich už rozsiahlych spisoch, že kresťanstvo a katolíctvo zvlášť neurobili a nerobia žiadne chyby. Ale jednako som presvedčený, že katolicizmus a aj pravoslávie (spomeňme si len na jeho dávnu a úprimnú úctu k žobrákom ) sa najmenej odchýlili od Kristovej zvesti v tom, že nepreceňujú natoľko svoju vlastnú múdrosť a reálne a či nereálne výsledky a výkony zapríčinené vlastnoručne získanými úžasnými schopnosťami.

Donekonečna omieľame, že pokora a jednoduchosť sú najväčšími cnosťami, a pýcha a posudzovanie sú najväčším hriechom a pritom nepochopiteľne a nenápadne upadáme do toho stavu, ktorého sa hrozíme  a všemožne sa mu snažíme vyhnúť. My môžeme naše spoločenstvá a aj Spoločenstvo, teda Cirkev a Ekléziu budovať len na základe skutočnej viery, dôvery, vzájomnej lásky, uznania, odpustenia a nezištnej pomoci. Bez tohto správania sa nemožno páčiť Bohu – ani pri tej najväčšej snahe o presvedčivosť, modernosť a originalitu. To platí aj pre reformátorov, aj pre antireformátorov. Ak má viera v Ježiša prežiť, musia sa jej vyznávači a predstavitelia menej starať o svoje záležitosti a posty  a viac o problémy, biedu a starosti im zverených ovečiek.

Autorom príspevku je filozof, knihovník a publicista Vlado Gregor.