Vyrastal v prostredí, kde sa chodilo do kostola. A tak chodil aj on – najprv preto, lebo mu to nakázali rodičia, potom preto, lebo si zvykol a trochu sa to aj patrilo... O svojej viere nikdy veľmi nepremýšľal ani sa v nej nevzdelával, mal iné priority.
Prišlo však obdobie slobody a diabol sa začal líškať: Či nie je demokracia? Nemá človek právo konať slobodne? Ži tak, ako sa ti páči!
Je príjemné dobre si v nedeľu pospať. A potom ísť trebárs na výlet, na kúpalisko alebo do obchodného centra. Na kostol popritom akosi nezostáva čas.
A tak prestal chodiť do kostola – najprv len niekedy vynechal bohoslužbu, ale časom odpadol úplne.
Začalo sa však ozývať svedomie. Bolo ho treba učičíkať, najlepšie úplne umlčať. Začal teda hľadať dôvody a výhovorky. Zrazu zbadal v cirkvi mnoho nedostatkov, našiel nehodných kňazov a neschopných biskupov, všimol si tiež, že pápež je starý a nemoderný. A kdesi čítal o náboženskom tmárstve a temnom stredoveku... Napokon si povedal, že viera je predsa jeho osobná vec a na to, aby veril, cirkev nepotrebuje.
::
A to je (nateraz) koniec príbehu zvykového kresťana.
::
Lenže – môže byť človek spasený bez Božej milosti a sviatostí, ktoré sprostredkúva svätá katolícka Cirkev?
to nie je koniec!
OdpovedaťOdstrániťpotom príde kauza odvolania arcibiskupa a náš "kresťan" si zrazu spomenie na svoje kresťanstvo!
a tak pekne narovinu napíše pápežovi, aby zmenil svoje rozhodnutie a arcibiskupa nechal napokoji.
však nech žije demokracia!
http://www.ipetitions.com/petition/podpora-pre-arcibiskupa-bezaka/
Áno, skutočne - príbeh pokračuje, a má tragikomické ladenie...
Odstrániť