Kortešačky súčasnosti

Jozef Páleník

(Humoreska Jozefa Páleníka)

Starosta Ignác Trápny sa tuhšie pritisol k riadidlám bicykla zlátaného v rozpadávajúcej sa fabrike ukrajinskej provincie, mocne sa oprel do pedálov a v rámci zjazdnosti cesty upaľoval k ďalšej chalupe. Ujazdená vrstva snehu mu dávala o čosi viac zabrať, no nevzdával sa.  Okrem toho mu jazdu komplikovala aj plechová nádoba, ktorú mal zavesenú na riadidlách a podchvíľou do nej drcol nohou. Aj by bol zaklial, uľavil si, ale načo. Čo by mu to pomohlo.

„Pišta, daj ešte liter, prosím ťa!“ prosíkal starosta. „Veď som dal predvčerom!“ ohradil sa oslovený muž. „To bolo predvčerom, ale aj dnes treba. Na zajtra.“ „Choď aj k iným. Jano z horného konca dal? A Ičo, čo má dva bavoráky? Ten by mohol aj dva litre dať.“

„Veď i tam pôjdem,“ zdôvodňoval Ignác pokorným tónom. „Pozri, mám zoznam, poradovník som urobil,“ ubezpečoval Pištu a ako potvrdenie svojich slov vytiahol z vrecka nohavíc čiastočne skrkvaný hárok papiera so zoznamom určitých mužov v dedine.

„Tak teda dám aj dnes, ale len pol litra.“ „Aspoň to. Ďakujem ti aj za to málo,“ uľavene si vydýchol Ignác a vylial obsah tekutiny od Pištu do plechovej nádoby zavesenej na svojom bicykli. Ešte raz poďakoval, letmo pozrel do zoznamu, aby vedel, ku ktorému domu teraz zamieri, vysadol do sedla a frčal ďalej.

Cestou stretol skupinu štyroch chlapov a začal ich presviedčať, aby naisto zajtra ráno o štvrť na deväť prišli na zastávku. Chvíľu s nimi verbálne súperil, napokon dvaja prisľúbili. Podobne pochodil aj pri ďalšej trojici, o čosi lepšie sa mu darilo medzi mládencami, ktorí svoj jednomyseľný súhlas zdôvodnili tým, že aj tak by len v krčme sedeli. Keď to Ignác Trápny na odpočívadle pod vysychajúcou lipou všetko zosumarizoval, zistil, že na zajtra má tekutiny dostatok, chýba mu už len jeden človek. Nuž čo, pôjdem ja, poľahky presvedčil sám seba a s pocitom dobre vykonanej práce sa pobral domov. Hútal síce, či by nebolo dobre urobiť si foršus na nasledujúci deň, ale dospel k záveru, že dnes už má toho až-až, a aj zajtra je deň.

Cestou domov ho div že autom nezrazil starostovský kolega z dediny ležiacej v opačnom kúte regiónu, ktorý práve prechádzal cez túto Ignácovu obec.

„Čo sa premávaš takto po dedine, čo ti čosi ruplo a zháňaš montérov?“ zabŕdol veselým tónom do Ignáca. „Horkýže montérov. Naftu zháňam a ľudí, aby ich bolo aspoň desať.“

„Naftu a ľudí?“ čudoval sa Ignácov opodiaľny kolega. „A načo, prosím ťa, čo ideš v takejto zime budovať?“

„Budovať nič,“ ledabolo precedil pomedzi zuby domáci richtár. „Do autobusu, aby mohol zajtra prísť a prepraviť tých, čo sa potrebujú dostať do mesta. Na okrese mi povedali, že ak zoženiem naftu a aspoň desiatich ľudí, autobusový spoj, ktorý v lete zrušili, mimoriadne vypravia. Inak vraj ani nápad,“ zdôveroval sa Ignác svojmu starostovskému súputnikovi, ktorý navidomoči nevychádzal z údivu.

„A kto to platí, prosí ťa pekne?“ „Že kto. Obec predsa. Z osláv v lete zostali nejaké ošípané, tie sme predali družstvu, ktoré nám ich darovalo na oslavy, železo sme po dedine vyzberali a predali, však nemusia len bezdomovci, a tak. To zatiaľ stačí na preplatenie cestovného pre dobrovoľníkov, čo sa odvezú ako komparzisti tam i naspäť, aby mohli cestovať tí, čo chcú a najmä musia. Naftu zatiaľ získavam grátis,“ hrdil sa Ignác svojimi aktivitami, ktoré však u jeho spoločníka vyvolávali úžas. Čo však neurobí dobrý starosta pre svojich ešte lepších voličov. No nie?

::

Príspevok napísal Jozef Páleník.
Prečítať si môžete aj rozhovor s autorom.