Cesta, ktorú som si zvolil

(Rozhovor s Robertom Hakalom)

Robert Hakala sa narodil roku 1958 v Partizánskom. Vyštudoval Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre, v roku 1991 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu. Pedagogické vzdelanie získal štúdiom na Katedre inžinierskej pedagogiky Technickej univerzity v Košiciach a štúdiom špeciálnej pedagogiky – psychopédie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako špeciálny pedagóg. Žije v Trebišove.
Ako básnik sa prezentoval týmito knižnými súbormi: Mäsožravé mesto (1993), Deň pre bláznov a panny (1998), Rekviem za Ježiša K. (2008). Nedávno k nim pribudla básnická zbierka Krása a Bolesť (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2012). Pri príležitosti jej vydania som autora požiadal o rozhovor.

JM: Robert, tvoja štvrtá básnická zbierka je tematicky ukotvená v priestore existenciálnych a duchovných otázok. Mapuješ v nej prostredníctvom básnickej reči údel tvorivého človeka, vypovedáš o hľadaní a nachádzaní zmyslu bytia, tematizuješ krásu a bolesť ako atribúty života. Vo veršoch sú badateľné aj autobiografické prvky... Súhlasíš s touto charakteristikou? Čo by si rád dodal na margo svojej novej zbierky?

R. Hakala: S tvojou charakteristikou v podstate súhlasím. Vystihol si to pomerne presne. Opisujem to, čo som zažil, čo vo mne pretrváva, čo ma ovplyvnilo, čo ma aspoň trochu núti k zamysleniu. Nie som typ autora, ktorý si večer sadne k čistému papieru a krvopotne smolí jeden verš za druhým. Píšem len vtedy, keď niečo chcem povedať. Píšem len vtedy, keď sa myšlienky samé tlačia na papier, preto písanie, hoci je veľmi ťažké, nespôsobuje mi nejakú traumu, zlý pocit len z toho, že som už dlhšiu dobu nič nenapísal. Naozaj, píšem veľmi málo, ale myslím si, že intenzívne a s pokojom na duši. Mojou hlavnou témou je človek, jeho prechod cez pominuteľný život a hlavne cesta, ktorú si zvolí a po ktorej prejde cez všetky životné prekážky, radosti, trápenia... Aj v poslednej zbierke zaznamenávam svoju cestu, ktorú som si zvolil, a aj témy jednotlivých básní k tomuto smerujú. Môže sa zdať, že sú tam verše reálne a také, o ktorých si mnohí pomyslia, že sú vymyslené... Nie vždy je to pravda. Mnohokrát to zdanlivo reálne je v mojom prípade vymyslené, a to, čo sa iným zdá nereálne (vymyslené) je reálne...

JM: V „sentimentálnej spomienke“, teda v texte uzatvárajúcom zbierku, okrem iného konštatuješ, že nie je podstatné, ako človek píše, ale čo píše. Nadviažem na to otázkou: Čo vkladáš do svojej poézie a čo ňou chceš vyjadriť?

R. Hakala: Báseň sa volá „Sentimentálna spomienka na detstvo“, je trošku iná ako ostatné, preto je aj zaradená do samostatnej časti zbierky. Opisujem v nej svoje zážitky zo základnej školy, ktorú som absolvoval vo Veľkých Bieliciach (teraz už predmestie Partizánskeho). Sú tam mená konkrétnych ľudí, ktorých som v škole stretol, a ktorí ma najviac ovplyvnili. A hlavne – v závere konštatujem, že „musím ísť svojou vlastnou cestou“ a nie tou, na ktorú ma chceli nasmerovať iní. Naozaj, už vtedy, ako štrnásťročný, som si uvedomil, že cesta, do ktorej ma chcela vtlačiť mašinéria minulého režimu, nie je nič pre mňa. Ale to vyplynulo aj z toho, že moje rodinné pozadie bolo trochu netradičné: mama ako verná katolíčka ma priviedla k viere a otec, vyštudovaný intelektuál, prenasledovaný režimom, ktorý okúsil ako chutí práca v bani a pád na samé spoločenské dno, mi zas vysvetlil, čo to vlastne komunizmus je... Preto v mojich básňach sa objavuje to, ako som bol vychovaný. A najväčšiu stopu vo mne zanechala cesta ku kresťanstvu, preto aj v poézii je mojou hlavnou témou táto myšlienka, táto cesta. Obsahuje v sebe „Krásu“ a aj „Bolesť“.

JM: Viem, že nepíšeš iba poéziu – venuješ sa tiež krátkej próze, satire a kultúrnej publicistike. Ako sa u teba dopĺňajú, resp. vyvažujú tieto autorské polohy?

R. Hakala: Keď som bol mladší, tak som si v podstate vyskúšal písanie každého literárneho žánru. Šlo tiež o to, že moje básne boli (možno aj sú) smutné, pesimistické, často sa v nich objavuje moja „kamarátka“ smrť. Aby som to vykompenzoval, začal som písať humoristicko-satirické scénky, poviedky, epigramy, aforizmy..., ktoré boli odvysielané v rôznych rozhlasových reláciách. Bolo ich niekoľko desiatok. Skúšal som aj dramatické úpravy prozaických textov (Dostojevskij, Čechov), napísal som rozhlasové absurdné frašky, rozprávkové hry, texty piesní. Skúšal som to aj s prekladom. Písal som aj „portréty“ našich spisovateľov, rôzne články o literatúre... Ale posledné roky sa venujem výlučne poézii. Považujem ju za najťažšiu literárnu formu, ale zároveň aj za najdokonalejšiu a najkrajšiu.

JM: Na záver obligátna otázka: Na čom teraz pracuješ a aké sú tvoje tvorivé plány?

R. Hakala: Od roku 1987 vediem Literárno-umelecký klub v Trebišove a práve teraz pripravujem pri príležitosti 25. výročia založenia klubu zborník prác členov klubu. Je v poradí už deviaty a vyjde o niekoľko týždňov. Čítam a opravujem rôzne texty, ktoré zaradím do zborníka. Keďže mám skúsenosti s rôznymi literárnymi žánrami, môžem každému členovi, ktorý nepíše iba poéziu, poradiť a upozorniť ho na chyby. Samozrejme, po zbierke Krása a Bolesť by som rád napísal aj niečo nové. V rukopise mám knihu poézie, ktorú som napísal ešte pred zbierkou Rekviem za Ježiša K., ale doteraz je odložená, možno sa podarí jej vydanie. Taktiež mám napísaných aj množstvo básní pre deti, mohla by z toho vzniknúť kniha... Ale to je na veľmi dlhý rozhovor. Takže, nič neplánujem, snažím sa dať veciam voľný priebeh.

JM: Ďakujem za odpovede.

::

Pripájam odkaz na internetovú stránku Roberta Hakalu: hakala.sk.

Prečítajte si aj autorove epigramy: Postpolitické.