Ružencový október

Vždy začiatkom kalendárneho mesiaca uverejňujem na tomto mieste nové vydanie redakčného vestníka. Tentoraz robím výnimku a dávam prednosť aktuálnej "ružencovej" úvahe Vlada Gregora. Október je predsa mesiacom ruženca.

::

NIE JE TO AŽ TAKÁ ČUDNÁ VEC MODLIŤ SA OBČAS RUŽENEC

Ľudia vo všetkých kultúrach, náboženstvách, ale aj v rodinách a menších skupinách sa zvyknú hrať na nejakú tú väčšiu dokonalosť, nezištnosť a šľachetnosť oproti ostatným. Keď im ale ide takpovediac o držku, o kožu, prípadne len o väčší krajec chleba, než má konkurencia, okamžite prejavia svoje pudové a reálne sklony. Snažme sa teda o chlieb náš každodenný a odpúšťajme si pritom svoje viny. Treba to často opakovať a o tom je ruženec.

Modlitba sa v súčasnej Cirkvi vyslovene podceňuje, a to zvlášť voči akoby nepriateľom. Pritom si vôbec neuvedomujeme, nakoľko od nich závisíme a nakoľko by sme bez nich vôbec neboli takí, akí sme a ako sa cítime. Kresťanstvo vznikalo pôvodne v rámci židovstva a aktívne sa vymedzovalo voči jeho zákonníckej forme, ktorá sa naopak rozvinula v opozícii voči kresťanstvu. Podobne by naša Cirkev nebola taká, aká je, bez vystúpenia Martina Luthera, Jána Kalvína a iných opozičníkov.

O Cirkvi pred Tridentom sú rozsiahle štúdie a treba povedať, že bolo asi potrebné kruté vytriezvenie na upevnenie disciplíny, pokory a skromnosti medzi klérom i zbožnými laikmi. Takisto sa mi zdá, že vystúpenie bojového ateizmu, antiklerikalizmu a materializmu jasnejšie vyjavilo obmedzenia a limity týchto revolucionárov a takisto bolo pre nás kresťanov aj niečím veľmi očisťujúcim. To isté sa dá povedať o spolužití s islamom, budhizmom a inými "izmami". Vždy treba hľadať to, v čom sa od nich môžeme poučiť.

Samozrejme, v mnohom súhlasím aj s tradicionalistami a rôznymi fundamentalistami, ale vždy sa treba držať jedného pravidla: dobrorečte a nezlorečte. Ak rôzne odchýlky a či aj úchylky odsudzujeme, vždy by sa to malo diať s láskou a nemal by patriť k tomu zlomyseľný výsmech. K tomuto majú sklon nielen liberáli, ale aj mnohí tí, čo sa považujú za perfektne pravoverných, ale pritom si často nevidia ďalej od nosa.

Vždy som sa snažil byť verný učeniu Cirkvi a vôbec nepochybujem o božskej aj ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista. Večnou otázkou a večnou témou debát je však vzťah a časovanie týchto prirodzeností. Rozbroje okolo tejto základnej dogmy kresťanstva urobili veľa pre rozvoj ľudského myslenia, ale priniesli aj veľa nevinných a zbytočných obetí. Dokonca aj teraz mám pocit, že niektorí ľudia okázalo prejavujú oddanosť Synovi Božiemu len preto, aby nemuseli nasledovať jeho ľudský príklad. Táto zrada na Spasiteľovi sa realizovala v minulosti, častá je v súčasnosti a iste sa bude vyskytovať aj v budúcnosti.

Vždy tu teda bude aj priestor pre častú, úprimnú a intenzívnu modlitbu. Dĺžka a forma týchto modlitieb je iste otázkou temperamentu, môže byť v nich viac alebo menej emocionality a viac či menej racionality, ale  vždy nech je v nich pokora a stála pripravenosť k zmierlivosti. 

Samozrejme, uznávam aj  odvahu a schopnosť obetovať aj život. Robme to ale individuálne a za seba a snažme sa pritom o to, aby sme neohrozili našich blízkych a nevinných. Kolotoč vzájomného násilia sa dokáže točiť strašne rýchlo a hrozne dlho a nepochybujem, že aj modlitba ruženca môže byť jeho účinnou brzdou.

::

Autorom zamyslenia je stály prispievateľ PriestorNetu publicista Vlado Gregor.