Zrodení na boj

Vladimír Palko: Levy prichádzajú

Prešov, Vydavateľstvo Michala Vaška 2012

(RECENZIA)

Vladimíra Palka netreba na Slovensku osobitne predstavovať. Širokej verejnosti je známy z politickej činnosti. Vie sa o jeho pôsobení v Kresťanskodemokratickom hnutí, v ktorom bol celé desaťročie podpredsedom a ktoré zastupoval v Národnej rade SR i vo vláde, kde zastával funkciu ministra vnútra. Niektorí si pamätajú, že v rokoch 1991–1992 bol námestníkom riaditeľa Federálnej bezpečnostnej informačnej služby. Menej sa už vie o jeho odchode z KDH a o strane Konzervatívni demokrati Slovenska, ktorej je predsedom. Vyplýva to z toho, že zatiaľ čo KDH má zastúpenie v parlamente, KDS sa do parlamentu nedostali a nachádzajú sa na okraji našej politickej scény, ba čo viac, väčšina masmédií a komentátorov zaraďuje túto stranu medzi okrajové aj z hľadiska programu.

Kniha Levy prichádzajú, ktorú Vladimír Palko napísal po odchode z parlamentnej politiky, s načrtnutým politickým pôsobením autora súvisí, ale zároveň tento rámec prekračuje, čo je naznačené už v podnázve: Prečo Európa a Amerika smerujú k novej tyranii. V knihe teda nejde len o Slovensko a domáce politické zápasy, jej obsahové zameranie je širšie. V autorskom predhovore čítame (s. 5): „Náš príbeh som sa snažil zaradiť do širšieho kontextu a v ňom objasniť príčiny zrážky medzi kresťanskou politikou a protikresťanskými ideológiami v Európe a Severnej Amerike za uplynulých päťdesiat až sto rokov. Táto zrážka dnes prechádza do novej etapy.“

V prvej kapitole sa Palko zaoberá pádom komunizmu v stredovýchodnej Európe. Na jeho povalení mali veľkú zásluhu kresťania, dali protikomunistickému odboju masový charakter, a to zvlášť na Slovensku, ale rýchlo sa ukázalo, že kormidlo moci prevezmú iní. Z kresťanov sa stali „porazení víťazi“ a ich hodnoty a názory sú stále viac označované za nevhodné, respektíve neprijateľné. Druhá kapitola objasňuje, prečo nie je kresťanstvo v nových pomeroch vítané.

Autor píše o transformácii komunistickej ideológie na „moderný ľavicový liberalizmus“. Toto vskutku revolučné hnutie (samozrejme, revolučné neznačí vždy dobré) vsadilo na ľudskú túžbu po pohodlí a blahobyte. Využívajúc ľudskú slabosť hlása slobodu, ktorá vraj nastane po vyslobodení človeka z pút biblickej morálky. Pravdaže, liberalizmus svoje zámery spravidla zastiera páčivými heslami, no darí sa mu a zdá sa, že v našej civilizačnej oblasti už ovplyvnil zmýšľanie väčšiny ľudí. V tom treba s autorom súhlasiť, avšak s poznámkou, že slovné spojenie „ľavicový liberalizmus“ je trochu zavádzajúce. Prísne vzaté, vyplýva to z podstaty veci, liberalizmus je totiž vždy ľavicový. Ak to zoberieme z opačnej strany, odhliadnuc od vágnosti pojmov ľavica a pravica, spojenia pravicový liberalizmus a ľavicový konzervativizmus sú vnútorne rozporné.

Záleží na hodnotách. Ide o pravdu, a tá nie je výsledkom väčšinového názoru či módy, ani dohody alebo hlasovania. Palko si to uvedomuje a poukazuje na to, že kľúčovou je otázka morálky. V ústredných pasážach knihy rozoberá túto tému. Ako konštatuje, vo svete prebieha zápas medzi kultúrou života a kultúrou smrti. Liberálne ťaženie proti tradičnej morálke má všetky znaky kultúrnej, alebo inak povedané antropologickej revolúcie. Došlo k sekularizácii a následnému posunu v zmýšľaní obyvateľstva smerom k liberálnemu chápaniu, z čoho vyplýva, že politická strana v plnom zmysle slova kresťanská už ťažko môže zvíťaziť vo voľbách. V tejto situácii mnohí politici, hoci formálne patriaci ku kresťanskej demokracii, v záujme udržania moci ustupujú tlaku liberalizmu, čo je v texte dokumentované viacerými konkrétnymi prípadmi.

Palko sa ďalej zmieňuje o prejavoch a metódach spomínaného ťaženia, napríklad o súdnom aktivizme. Osobitnú pozornosť venuje začínajúcemu prenasledovaniu kresťanov v Európe a Severnej Amerike, pričom uvádza desiatky príkladov a tiež odkazov na informačné zdroje, zväčša internetové. Na strane 248 čítame: „Nebojte sa, bude to najprv nežné prenasledovanie. Ale bude to prenasledovanie. Levy prichádzajú.“ A práve pripomenutie levov púšťaných v starom Ríme na kresťanov, sa odzrkadlilo aj v názve knihy.

V súvislosti s dechristianizáciou a vzrastajúcim oportunizmom etablovaných politických strán, formálne ľudových a kresťanských, píše Palko o tom, že stále častejšie sa obrany tradičných hodnôt ujímajú strany, ktoré sú obvykle označované ako populistické či extrémistické. Podľa neho „znepokojujúco pôsobí fakt, že pokým kresťanskí demokrati aktívne spolupracujú na legalizácii potratov, proti nej sa ozývajú ľudia, ktorí majú bližšie k iným politickým stranám“, a to z okruhu takzvanej krajnej pravice. Áno, z istého hľadiska je to znepokojujúce, ale v podstate to iba odráža posun verejnej mienky – názory ponímané ešte donedávna ako normálne sa zrazu zaraďujú do kategórie politicky nekorektných.

V záverečných kapitolách sa autor vracia na Slovensko, aby zhodnotil „príbeh slovenskej kresťanskej demokracie“. Keďže ide o pohľad priameho účastníka tohto príbehu a navyše funkcionára KDH, ktorý sa neskôr so stranou rozišiel, musíme rátať s istou mierou subjektívnosti. A skutočne, čitateľ zachytí aj osobné sympatie či antipatie autora, prečíta si aj o nepodstatných udalostiach a niektorých žabomyších vnútrostraníckych a vnútrokoaličných sporoch. Napriek tomu je to podnetné čítanie, zapadajúce do kontextu celej knihy.

Na tomto mieste sa žiada malé odbočenie. Palkove poznámky o pôsobení KDH na našej politickej scéne nepriamo potvrdzujú necitlivosť predstaviteľov hnutia voči národnej otázke. Zaujímavo o tom píše spisovateľ a bývalý politik Anton Hykisch v článku Zápas o štát, zápas o Slovensko a jeho budúcnosť, ktorý bol zverejnený v časopise Slovenské pohľady č. 10/2012. Okrem iného uvádza: „Od KDH sa očakávalo, že sa stane hegemónom boja za suverenitu Slovenska. Vtedajšie vedenie KDH svojou typicky nerozhodnou a nejasnou politikou napomáhalo federalistov. (...) Mylné postoje KDH v štátoprávnych otázkach využil Vladimír Mečiar a v lete 1992 vo voľbách presvedčivo zvíťazil. (...) Dodatočné vysvetľovanie, že nemožno prijať samostatný štát z Mečiarových rúk, je absurdné a nesvedčí o politickej múdrosti, skôr naopak.“ Toľko zo slov Antona Hykischa. Čo k tomu dodať? Vladimír Palko spomenuté zlyhanie viacerých slovenských kresťanských politikov stále nevidí, alebo nechce vidieť, tak to aspoň vyplýva z recenzovanej knihy.

Tak či onak, Palko napísal výnimočné a hodnotné dielo. Vystihol v ňom zásadný problém dneška, poukázal na ideologickú spriaznenosť komunizmu a liberalizmu, odhalil pozadie dnešných protikresťanských postojov a odvážne tiež pomenoval zlyhania tých, od ktorých sa očakával zásadný mravný postoj. Posledná kapitola je pokusom o hľadanie riešení. Autor v nej predostrel svoje predstavy a rady, ako by mali kresťania reagovať na vzniknutú situáciu, pričom sa dal inšpirovať aj výrokom pápeža Leva XIII., podľa ktorého „kresťania sú zrodení na boj“.

Palkove úvahy si treba prečítať. Už len preto, lebo vyjadrujú zásadný, principiálny postoj, a to bez hnevu a bez osočovania ideového protivníka. Otvárajú závažné otázky. Treba o nich premýšľať a diskutovať a na základe toho posúdiť, do akej miery sa autorovi podarilo naplniť zámer, ktorý si vytýčil (s. 455): „Cieľom bolo pravdivo opísať stav angažovania kresťanov vo verejnom živote v Európe a Amerike. Pravda má oslobodzujúci účinok.“

Ján Maršálek

::
Chcete viac? Odoberajte Klubový vestník
(e-mailový mesačník o dianí na tejto stránke – podrobnejšie informácie).