Hľadanie raja na zemi

Vlado Gregor

(Zamyslenie Vlada Gregora)

Komunistov aj kresťanov, konzervatívcov aj liberálov spája rovnaké pokušenie, a to hľadanie raja na zemi. Pritom naozaj dôležité je hľadať aspoň nejaké konkrétne zlepšenia v tomto slzavom údolí ,a to aj za cenu vlastného rizika, po starom obety. O tom je celá Biblia a aj Kristus, ale málokto si to chce priznať, lebo si to vyžaduje konkrétnu a kontrolovanú zodpovednosť nielen voči iným, ale aj voči sebe – vo vlastných, teda aj v Božích očiach. Tým nechcem povedať, že Boh a človek sú jedno, chcem povedať, že človek si často zakrýva oči, aby nevidel, čo presne by mal robiť, presne ako Kain, ktorý sa po vražde brata skrýval pred Bohom.

Je v prirodzenosti človeka sám pred sebou nepríjemné veci zakrývať a snívať ružové sny, je to azda len prejav našej prirodzenosti, pokiaľ sa nekoná úmyselne a zo zištných dôvodov; zdá sa mi, že v takom prípade by šlo o hriech proti Duchu Svätému, ktorý sa neodpúšťa ani v tomto veku, ani v budúcom.

Je prirodzené aj občasné vyhľadávanie zázrakov a špekulovanie o dogmách a pravidlách, ktoré nám čosi zaručia bez vlastnej námahy. Takisto je normálne hľadanie stále lepších a spoľahlivejších hierarchií. Je ale hriechom proti Duchu Svätému, ak začneme naše výmysly a špekulácie zbožňovať, petrifikovať a používať ako výhovorky, za ktoré sa dá dobre skrývať. 

Uvedomujem si, že hoci som v tomto texte nepoužil ani jedno tvrdšie slovo a hoci sa nevyznačuje veľkou vášnivosťou, je asi najkonkrétnejší a hovorí viac o skutočnom živote ako predchádzajúce. Takisto som ho ale písal s radosťou ako aj všetky ostatné. Prečo sa správa o Kristovi nazýva evanjeliom, teda radostnou zvesťou, keď sa tam píše o nepríjemných zákrutách ľudskej povahy a veľmi smutných možnostiach zablúdení a pokušení? Je to krásna a radostná správa preto, lebo si tieto nepríjemnosti a prekážky dokážeme uvedomovať, pričom pochopenie týchto skutočností nezávisí od vzdelania, bohatstva ani postavenia.

Už sa mi teraz nezdá také záhadné ono krachovanie významných a inteligentných projektov, často inšpirovaných a realizovaných dobrými, ba takmer perfektnými ľuďmi. Znova mi prichádza na um prekrásne starozákonné podobenstvo o babylonskej veži, alebo aj novozákonná scéna pokúšania Krista na púšti. Vonkajší lesk, úspech a pôvodne dobré úmysly totiž ešte nič nezaručujú a bez pokory, hľadania konkrétnej zodpovednosti a priznania si osobných nedokonalostí sa zvrhávajú v pravý opak. Preto ma hnevá to bohorovné pohŕdanie ľudovou a masovou zbožnosťou. Áno, vyskytuje sa tam aj poverčivosť, aj náznaky modlárstva, ale keď chceme túto prirodzenú a skromnú zbožnosť ráznym a chirurgickým rezom odstrániť, vzniká nám spolok rozhádaných „filozofov“, ktorí sa zmestia do výťahu – ako sme to už neraz zažili.

Moja starenka, ktorá ma naučili mnohému v mojom filozofovaní, sa modlili na Kramároch svoje ruženčeky a zomierali šťastná. Trochu im kazila náladu spolupacientka, ťažká intelektuálka, ktorá mala v jednom kuse poznámky, možno ani nie zlomyseľné, že Boh neexistuje...

Milí moji, Boh existuje a sväté knihy nám hovoria o zákonoch a pravidlách, ktoré sa naozaj oplatí dodržiavať. V príbehoch a podobenstvách svätcov a prorokov sa dá nájsť pravda, ale len za podmienky, že budeme pravdiví a úprimní sami voči sebe. V tom je nielen naša ľudskosť a zodpovednosť, ale aj ten Boží obraz v nás, ktorý sa však bez pokory a priznania si vlastných hraníc niekedy zmení na pekelnú príšeru.

(Zvykol som si v úvahách začínať prísne a končiť zmierlivo, ale v týchto posledných sa mi to akosi prestalo dariť.)

::

Autorom príspevku je publicista Vlado Gregor.