Čítam, čítaš, čítame (5)

Anketa o knihách a čítaní

Odpovedá – Dušan Láznička:

:: Ako vnímate problematiku literatúry a jej spoločenskej percepcie?

Ak by sme sa mali zahĺbiť do polemiky o stave literatúry, nebude to jednoduché. V každom prípade bude potrebné sa na ňu pozrieť z viacerých strán. Problém literatúry vlastne ani nie je problémom jej samotnej, ale skôr človeka, ktorý ju vytvoril. To, že človek venuje čítaniu menej času, je evidentné, a je to čiastočne dôsledok pretechnizovanej súčasnej spoločnosti, a to nielen našej, ale i tej globálnej. Človek, zahltený množstvom digitálnej zábavy, má akosi menej času na čítanie kníh, hoci na druhej strane mu internet a médiá poskytujú doposiaľ nevídaný priestor na informácie. Z nich môže čerpať a rozvíjať svoj intelekt, i keď niekedy si musí dávať pozor, či informácia, s ktorou manipuluje, je dôveryhodná a správna.

S predimenzovaním technických vymožeností obklopujúcich človeka dôjde a dochádza postupne k tomu, že sa on často odpútava od lákavých obrazoviek počítačov a televízorov, a otvára knihy poslušne čakajúce v poličke, alebo v mestskej knižnici. Obraz človeka čítajúceho knihu v autobuse alebo vo vlaku nie je síce úplne samozrejmým a bežným výjavom zo života, ale deje sa a je dôkazom, že literatúra to ešte nemá „odzvonené“. Jednoducho, tlak vyvíjaný na človeka zo strany technického sveta a zo strany každodenného stresu spôsobuje efekt obrany, keď ako spôsob relaxu využíva práve čítanie kníh a publikácií.

Druhá vec je, čo čítať. Tu platí sto ľudí – sto chutí. Takže v žiadnom prípade nemožno odporučiť niekomu istú knižku spôsobom „to je dobré, to si prečítaj“. Neexistujú dobré knihy a neexistujú knihy zlé. Knihy, ktoré neprinášajú nič nové a nič dobré, sa vyradia zo sveta literatúry samé, teda tým, že ich nikto nebude čítať a kupovať. Ale vždy bude platiť zásada, že ak sa niečo nepáči deväťdesiatim deviatim ľuďom, môže sa nájsť jeden, ktorému sa bude pozdávať. A naopak.

Dnes sa zdá, že ľudia inklinujú k povedzme ľahšej a tenšej literatúre, ktorá nevyžaduje toľko sústredenia a pozornosti ako hrubé zväzky, ktoré v nás síce budia istý rešpekt a obdiv k ich tvorcom, ale pre väčšinu z nás je nemožné z mnohých príčin siahnuť po nich. Tu však z historického hľadiska nedošlo k až takej výraznej zmene. Vždy boli čitatelia, ktorí čítali sofistikovanejšiu literatúru, ale boli vždy aj takí, čo uprednostňovali kratochvíľne knihy, na jednoduché rozptýlenie. Takže tí, pre ktorých boli Voltaire a Rousseau nezvládnuteľne ťažkí, siahli radšej po takých menách ako Laclos či Sade. A paradoxne by sme mohli označiť diela týchto mierne povedané „zatratených“ autorov za zbytočné a z hľadiska literatúry za bezvýznamné – lenže stal sa pravý opak, a knihy týchto autorov sú aj po stáročiach znovu vydávané.

Vnímanie literatúry je teda nejednoznačné aj z hľadiska jej histórie. No práve ona vždy najlepšie preverí nielen autora, ale i jeho dielo. Ľudia teda čítajú knihy staršie, ale samozrejme aj tie nové, ktoré sú rok čo rok vydávané. Trend vydavateľstiev je jasný: vydávať hlavne pútavú literatúru, ktorá by zaujala čitateľa nielen obsahom, ale aj vizuálne, a popritom v omnoho menšej miere sa venovať vydávaniu klasických kníh a kníh s menšinovým dosahom. To, že za slovkom pútavá literatúra sa vo väčšine prípadov skrýva vlastne brak obalený do lízankovej obálky je vec názoru a na posúdení každého z nás. Môže sa nám zdať pritiahnuté za vlasy tvrdenie, že Danielle Steelová je kvalitné čítanie, ale na druhej strane dobre napísaná „kuchárka“ je pre menej zdatnú gazdinku hotový bestseller.

Tak či onak, v dnešnej dobe sme priam presýtení množstvom rôznorodých kníh, a je teda niekedy ťažké vybrať si tú pravú. Alternatívou môže byť za určitých okolností návšteva antikvariátu alebo knižnice, hoci za cenu zníženej kvality výtlačku. Dobrou správou je, že i mnohé staršie publikácie vychádzajú po desaťročiach v novom šate a človek ich kupuje. Niekedy z nostalgie, niekedy preto, lebo výtlačok je doplnený o nové a zaujímavé informácie o autorovi a podobne.

Dôležitosť literatúry pre človeka je nesporná. Z histórie vieme, že knihy v akejkoľvek forme tu boli už od pradávna. Avšak je problém v ich uchovaní pre budúce generácie. Tu práve nastupuje význam modernej techniky z hľadiska digitalizácie kníh a tlačovín, aby sa aj po tisíckach rokov dali znova čítať a tlačiť. Mnohé z kníh, ktoré boli napísané v dávnejších časoch, zanikli a rozpadli sa vplyvom času, a sú teda neobnoviteľné. Je to samozrejme škoda, ale človek sa neustále posúva ďalej vo svojom poznaní a znalostiach. Vyvíja sa i spôsob vyjadrovania na stránkach kníh a ich obsah. I to je dôležité, pretože to všetko zachytáva a zaznamenáva jedinečným spôsobom práve literatúra, ktorá nezanikne, pretože tým by odumrel kus človeka, niečo dôležité, čo má vplyv na jeho duševný a duchovný rozvoj. To, či sa rozhodneme zotrvávať v papierovej forme, alebo sa prikloníme k tej digitálnej, nie je z hľadiska literatúry až tak zásadné, pretože forma odovzdávania informácii sa vekmi neustále menila (od tabuliek, cez papyrus, až k papieru a knihe). Je to len a len na nás...

Nemenej dôležité je - ako písať. To už je ťažší oriešok a tu sa dostávame pre väčšinu ľudí do neznámeho teritória, pretože jedna vec je knihy čítať a druhá vec je knihy napísať. Zatiaľ čo väčšina ľudí spadá do prvej kategórie, menšina, čiže autori, sú pod istým tlakom. Nejde tu len o to, aby kniha bola pútavá a príťažlivá pre čitateľa, ale autor by mal mať na mysli aj myšlienkový odkaz diela a v neposlednom rade by mal prihliadať aj na jazykovú stránku textu. Mal by sa podľa môjho názoru vyvarovať používaniu módnych slov a slovotvarov a používať správne slovné spojenia. Kniha, ktorá často používa najmodernejšie výrazy a spojenia (často prevzaté z internetu, masmédií, alebo slangu), stáva sa koniec koncov dobovou a nečasovou, i keď niekedy môže byť občasné použitie týchto výrazov na správnom mieste účelné a oživujúce. Nesmie byť na nich ale postavená celá stavba knihy, pretože jej hodnota sa tým znižuje. Najvypuklejšie sú tieto kontrasty zjavné v poézii, kde sú dobre viditeľné na malých plochách, ktoré ju tvoria. Preto by sa aj autori mali zamyslieť nad použitým jazykom, aby ich diela boli čítané aj po mnohých dekádach a nestali sa iba číselnou položkou v archíve knižníc a kníhkupectiev.

:: Čo pozoruhodné ste čítali, čítate, prípadne chcete čítať? Ktoré knihy vás zaujali? Máte svojich obľúbených autorov?

V poslednom čase som sa pri čítaní vrátil k starším slovenským autorom, hlavne k básnikom. Dostal som sa k autorom, ktorých som nikdy nečítal, ale vždy som túžil niečo si od nich prečítať. Dal som sa teda do čítania dvoch kníh Laca Novomeského, pričom v jednom prípade šlo o Válkov reprezentatívny výber a v druhom o zbierku Stamodtiaľ a iné. Hoci v mnohých veršoch človek narážal na oslavu komunizmu, na druhej strane bolo zjavné, že aj tak ostal veriacim a človekom.

Ďalší skvost, ktorý som si vychutnával, bola zbierka Štefana Žáryho Múza oblieha Tróju. Zaujala ma svojou nadreálnou víziou dokonca natoľko, že po prečítaní iných autorov som sa k nej vrátil a čítam ju odznova.

Podobne ma uchvátil aj výber Fábryho poézie Uťaté ruky, ku ktorému som sa tiež niekoľkokrát vrátil. Celkom rád som sa zabral aj do Lukáčovej zbierky Óda na poslednú a prvú, a musím povedať, že tento básnik ma milo prekvapil. Pre mňa neznámy francúzsky autor Blaise Cendrars a výber jeho poézie Elastické básne ma takisto zaujal, aj keď v mnohých básňach bol príliš expresívny.

Z mladších básnikov sa ku mne dostal Ivan Kolenič a jeho zbierka Nespíš a nežne zapieraš, ktorého prístup k poetike a veršovaniu je tak noblesný a priam slovenčinou iskriaci, že stojí rozhodne za prečítanie.

Mojimi obľúbenými autormi sú stále americký básnik a spevák Jim Morrison a tiež český básnik a textár Josef Kainar, ktorý spoločne s naším Ivanom Štrpkom tvorí moju dôležitú hudobnú auru, ale hlavne český básnik Vítězslav Nezval, ktorý u mňa stojí na vrchole akejsi pyramídy autorov, ktorých si vždy rád prečítam.

Rád by som sa v čítaní vrátil aj k prozaikom, ktorých som kedysi čítal, a to hlavne E. M. Remarque či E. Hemihngway, ktorí ma oslovili reálnym zobrazením vojny a dianím okolo nej. Tiež by som sa rád dostal k dávno odkladanému Majakovskému a Erenburgovi.

::

Na anketové otázky o knihách a čítaní odpovedal Dušan Láznička.

::

Predchádzajúca časť ankety: Čítam, čítaš, čítame (4).