Morálny realizmus

Vlado Gregor

(Úvaha Vlada Gregora)

NEZBOŽŇUJME ŽIADNE SVETSKÉ VLÁDY A ŽIADNE PREMÚDRE RADY, HLAVNE SA MAJME AKTUÁLNE A REÁLNE RADI

Vyhlasujú sa teraz heslá o novej evanjelizácii a podobne – a nejako nepríjemne mi to pripomína propagáciu perestrojky a nového myslenia. Stále sa hľadajú nejaké novšie a čistejšie vzory, vznikajú nové spoločenstvá a básni sa o nových reformách. Akoby už neplatilo, že Kristus je ten istý včera, dnes i naveky...

Izolacionizmus a oddeľovanie sa je v ľudskej povahe a iste to treba registrovať a správne usmerňovať, ale nemožno poprieť, že je to niečo, čo Kristus bytostne neznášal. Keby chcel založiť nejaké iné a perfektnejšie spoločenstvo vybraných ľudí, asi by išiel do Kumránu robiť kláštornú reformu, prípadne by v tej púšti založil nový rád. Nie moji milí, on išiel medzi obyčajných ľudí a žil ich reálnym životom a uprostred ich bežných starostí.

Vo všetkých tých sporoch okolo ideálu a reality ide o to, že do naozaj úprimnej debaty sa žiadnej zo strán nechce, takže ju musia suplovať tí nestranní, zospodku a mimo tých rôzne výlučných kruhov. Je samozrejmé, že nikto sa im za to nepoďakuje a môžu byť radi, keď im nikto neublíži.

Nedávno sme videli podobný cirkus a hru na dobrých a ešte lepších u susedov. Tu vôbec nejde o to, či sa hore prestŕča Schlafenberg alebo Schwarzenberg, Zeman alebo Buran. Ide o to, že ten ponižovaný, podceňovaný, manipulovaný a pravdivo neinformovaný národ chce ako-tak slušne žiť, ale bezočivo a okato sa na ňom priživujú rôzni „tlčhubovia“ a „nemakačenkovia“. A vôbec si nemyslime, že za Kristových čias to bolo nejako ináč. Nie každý vie tieto veci jasne vyjadriť a či vyspievať ako Karel Kryl, ale naozaj to bol hrozný pohľad, ako sa pred našimi očami menili marxisti na politológov, ateisti na religionistov a funkcionári na manažérov.

Na tú našu katolícku a najväčšiu Cirkev sa aj najviac pľuje a útočí, otázka je, či právom a čo sa s tým dá robiť. Čím väčší organizačný kolos, tým viac sa tam spravidla vyskytuje neprávostí, diktátu a anonymity. Vidíme to aj na veľkých ríšach. Najviac väzňov a najväčšie tajné služby v moderných dejinách mali Spojené štáty americké a Sovietsky zväz, a Čína tiež za nimi veľmi nezaostáva.

Čo ale s tým? Máme sa rozpadnúť do malých a rozhádaných spoločenstiev, ktoré sú omnoho ľahšie manipulovateľné všelijakými viac alebo menej bezohľadnými fanatikmi a diktátormi? Ako sa potom splní Kristova vízia, aby všetci jedno boli a aby sa vytvoril jeden ovčinec a jeden pastier? Nič iné nemôže ani Cirkev, ani ľudstvo ako také zachrániť, ako reálny, odpúšťajúci a trpezlivý prístup k všetkým problémom a možným katastrofám okolo. A tiež uvedomenie si toho, že sme naozaj hriešni a preto nielen poriadok a zákony musia fungovať, ale aj tresty a sankcie. Príkaz o odpúšťaní a nekonečnom milosrdenstva sa týka osobných vín a vzťahov, ale nie toho, aby sa tu vytvorila dezorganizácia a možnosť lovenia v mútnych vodách pre zlomok percenta obyvateľov zemegule!

Ani na našu Cirkev si nedajme neoprávnene kydať. Isteže sa vo veľkej a akokoľvek dobre organizovanej štruktúre vyskytujú aj prešľapy. Vždy ale rozmýšľajme aj nad tým, koľko sa v nej deje a organizuje dobrých vecí, koľko sa v nej udeje lásky a pomoci a hlavne si ceňme to, že popri všetkých nedostatkoch stále hlása a občas aj obetavo a nezištne odovzdáva Kristove slová.

V celej svojej tvorbe upozorňujem na to, aby sme sa na veci pozerali reálne a aj svoju prvú knižku som nazval Kódex hnutia za morálny realizmus. Iste by bolo ideálne, rajské a nebeské, keby sme boli solidárni len v dobrých veciach, ale keby tá solidarita zmizla úplne, bolo by to úplne nanič. Máme sa mať radi, podporovať sa, odpúšťať si, skúšať sa dohodnúť, podľa svojich možností a schopností hovoriť pravdu a nezakrývať svoje hriechy. Dúfajme, že sa to nám i svetu bude stále lepšie dariť, lebo práve kvôli tomu prišiel ten Baránok, ktorý sníma hriechy sveta.

::

Autorom príspevku je Vlado Gregor.