Naša slabosť

Zrkadlo Písma – 20/2013

Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. A ten, ktorý skúma srdcia, vie, po čom Duch túži: že sa prihovára za svätých, ako sa páči Bohu.

(Rim 8, 26-27)

Svätý Augustín v diele Boží štát píše o Stvoriteľovi: „Od neho pochádza každý účel, všetka krása, všetok poriadok, od neho je miera, počet, váha, od neho je všetko, čokoľvek je v prírode, hocijakého druhu a ceny.“ A dodáva: „Nijako nemožno o ňom predpokladať, že by bol chcel nechať mimo zákonov svojej predvídavosti ľudské kráľovstvá a ich panovníkov, ani ich poddaných.“

Citované slová (Boží štát, I. zväzok; SSV a Lúč 2005) poukazujú na dva aspekty kresťanskej viery – po prvé, svet má pôvodcu, pochádza z rozumu, má teda svoj zmysel a cieľ; a po druhé, Boh tento svet udržiava a riadi, dávajúc nám zároveň slobodu vôle.

Svätý Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Ak svoju slabosť uznáme, prichádzajúca pomoc sa prejaví. Nemusí sa prejaviť hneď a už vôbec nie spôsobom, ktorý my považujeme za vhodný – veď neraz nevieme, čo naozaj potrebujeme.

Potrebujeme veriť. Aj veríme – sebe, svojim schopnostiam, alebo štátu, ideológii, alebo vykladačom snov, veštcom či prognostikom, alebo bizarným teóriám o svete a vesmíre; veríme kdekomu a kdečomu, no keď ide o Krista a jeho Cirkev sme až priveľmi kritickí a nedôverčiví. Či za tým nevidíme diablov chvost?!

::

Predchádzajúce zamyslenie: Alfa a Omega.

::

PriestorNet – niečo navyše.