Kto dobre rozlišuje, dobre učí

(Úvaha Vlada Gregora)

Ilustračná snímka:
Arpád Horváth

Načo sú dobré všakovaké hádky, keď je ten život taký krátky?

Neviem prečo, ale niektorí inak šikovní a vzdelaní ľudia sú neustálym zdrojom nepokoja. Dokonca mám pocit, že veľa ľudských bytostí podlieha dojmu, že keď sa nehádajú, neexistujú. Niekedy sa im hovorí "aktívni blbci" a oni skutočne mávajú mylné predstavy, že nemožné sa dá urobiť na počkanie a zázrak do piatich minút. Sám som sa možno niekedy podľa toho správal a preto to viem trochu lepšie rozlíšiť ako mnohí iní. Ako sa ironicky hovorí, predtým som bol netrpezlivý a namyslený, ale teraz už nemám nijakú chybu.

Mnohí ľudia, ktorí sa s nadšením a odvahou modlia "buď vôľa tvoja", ako keby sa snažili za každú cenu to presadenie Božej vôle urýchliť a nevnímajú, do akej pasce sa dostávajú. Máme sa neprotiviť zlu, odpúšťať krivditeľom a milovať aj nepriateľov. Mnohokrát sa to ale nedá a my sa musíme okamžite a aj kvôli iným brániť a sme nútení sa k niečomu vyjadriť, lebo keby sme nepovedali nič, bolo by to ešte horšie. Ale nikde nie je napísané, že si máme nepriateľov a zdroje konfliktov umelo pestovať a niekedy doslova vyrábať.

Vždy som bol nešikovný a lenivý a vždy som sa snažil zlepšovať len v tom, čo som ako-tak vedel a v čom som ako-tak vynikal. Ale vždy som sa riadil tým latinským „qui bene distinguit, bene docet“, teda: „kto dobre rozlišuje, dobre učí“; a niekedy tým iným aj hlavy mučí, ako je to v mojom prípade.

Všetci, možno podvedome, hľadáme nejaké vzory, múdrych, dokonalých a jednoznačne dobrých ľudí. Cez chápanie vlastných nedokonalostí a obmedzeností by sme si však mali uvedomiť, že v tomto ľudskom svete ani svätosť neexistuje bez kazov a nedostatkov. Ak to nechápeme a niekedy ani nechceme chápať, stávajú sa nám naše sväté vzory modlami a tiež zdrojom konfliktov. Samozrejme, modlou sa môžeme stať aj sami sebe... Na druhej strane, ak strieľame, musíme aj mieriť, lebo bez mierenia je to úplne nanič. Všetci niekam patríme a nemôžeme chcieť úplne dobre všetkým s výnimkou svojich vlastných...

Zamýšľam sa niekedy nad východnou spiritualitou, hlavne čínskou a indickou, a vychádza mi z toho, že tí neznabohovia sú niekedy realistickejší, pragmatickejší a konkrétnejší ako vyznávači jedného Boha, jedného jeho Posla a jedného Písma. Akoby nás práve ten monoteizmus a hľadanie Absolútna zvádzali k občas až nezdravému idealizmu. Pritom Kristus bol ako človek praktický a realistický. On je skutočne tou osou a podstatou, ktorá prišla v plnosti času; a možno bude záchranou všetkých monoteistických náboženstiev, teda kresťanstva aj židovstva a islamu, keď si to spoločne uvedomia.

Možno by úplne stačilo, keby sme pochopili cenu toho, čo nám Kristus hovorí a k čomu nás chce nasmerovať. Slepých uličiek a nezmyselných kľučkovaní si ľudstvo už vo svojej histórii užilo dosť a takisto nepokoja z unáhlených a nezmyselných rozhodnutí a z hľadania toho, čo neexistuje a ani logicky nemôže existovať.

Vlado Gregor

Bol som v predošlých úvahách možno až príliš konkrétny a v tejto som zase skĺzol do abstrakcií a azda ťažko pochopiteľných nejednoznačností. Ale aj to patrí k životu a možno sa mi s Božou pomocou časom podarí tieto naznačené nejasnosti vyjasniť a konkretizovať. Prosím čitateľov, aby sa za mňa modlili, tak ako sa aj ja modlím za nich. Dokonca aj naše trápne a nedokonalé uvažovanie sa prostredníctvom Božej milosti môže niekedy stať produktívnou a užitočnou modlitbou. Možno...

( Napísané 13. 5. 2013)

::

Autorom príspevku je publicista Vlado Gregor.