Modlime sa!

Ten, kto má príliš veľké oči, ťažko v nich svoje brvno zočí

Vlado Gregor

Je veľa komplikovaných a hlbokých úvah o kresťanstve, až je človeku divné, ako mohol jeho zakladateľ Ježiš Kristus hovoriť o blahoslavených chudobných duchom a o tom, že máme byť ako deti. (Mimochodom, píšem túto úvahu 1. júna – na Medzinárodný deň detí a na svoje päťdesiate piate narodeniny.) V skutočnosti ale kresťanstvo nie je o zložitých teológiách a nepochopiteľných pravidlách a dogmách, ktoré len približne môžu určovať nejaké mantinely a limity.

Medituje sa stále o tom, či je dôležitejšie konzervatívne alebo progresívne kresťanstvo, či majú pravdu starí alebo mladí, ktorí zase celkom logicky budú onedlho starí, aj keď si to celkom nelogicky neuvedomujú. Vždy som si rozumel skôr so staršími ľuďmi, od mladosti som bol, ľudovo povedané, taký ostarok. Zdá sa však, že prichádzam do veku, keď sa budem musieť viac snažiť rozumieť si aj s mladšími.

Čo sa teda týka tých skúseností s modernými prúdmi v kresťanstve, problém je v tom, že tí progresívnejší aj majú v mnohých detailoch pravdu, ale hoci neustále rozprávajú o otvorenosti a tolerancii, sú oveľa neznášanlivejší a hádavejší ako ich konzervatívne protipóly. Bude to asi tým, že tým akože zaostalejším a nemodernejším viac záleží na veciach a ich podstate než na nich samých, kým tí progresívni a stále progresívnejší sa omnoho viac snažia presadzovať samých seba a svoje stále novšie a úžasnejšie nápady a reformy.

V debatách s tými „zaostalými“ som zažil aj viac zdvorilosti a menej neúcty. Práve od „vzdelancov“ som zažil komentáre typu: Aké výplody mi to posielaš, veď ja si ťa vyhľadám a potom uvidíš, čo dokáže ten moderný, kvalifikovaný, otvorený a tolerantný klerik! Alebo aj podobného druhu laik.

Či už teda ide o rôzne teofóra, alebo laikofóra, vždy by si mali vedieť robiť fóry nielen z iných a tupších, ale aj z tých svojich a dokonale nabrúsených. Lebo ako som už neraz spomínal, je ľahké urobiť z obsahu akvária rybaciu polievku, ale ťažko z tej rybacej polievky urobíme znovu akvárium. Ak niečo nie roky, ale stáročia, ba aj tisícročia ako-tak funguje, treba asi viac študovať mechanizmus tejto organizácie, než ju bezhlavo a unáhlene rozbiť a potom sa na jej troskách bez meškania pobiť. To platí samozrejme nielen pre vraj až obludne veľkú katolícku Cirkev, ale aj pre omnoho menšie spoločenstvá, organizácie a inštitúcie.

Kristus síce mal 70 učeníkov a 12 apoštolov, ale dôležité veci hovoril len trom  a úplne najdôvernejším bol len k jednému, trochu prudkému a nie výnimočne vzdelanému Petrovi. Často uvažujem nad hĺbkou pravidla, že kde sú dvaja alebo traja v Kristovom mene, tam je aj on medzi nimi. Viem totiž zo skúsenosti, že už keď sa stretnú štyria pri jednom stole, zvyknú sa utvoriť dve dvojice a kde je ich dvanásť, vyskytne sa už aj nejaký ten judáš.

Nemajme teda veľké oči, život nielen pohana, ale aj kresťana je o tom, že nech sa akokoľvek snažíme, vždy nám niečo vyjde a niečo nevyjde. O tom je všetko naše konanie a všetky naše veľkolepé ciele a to by nás malo učiť základnej kresťanskej cnosti, teda pokore.

Takisto nám nepomôžu ani tie najväčšie a najintenzívnejšie modlitbové reťaze, ak nemáme radi ľudí takých, akí sú, a predovšetkým tých okolo nás. Pretože ťažko sa za niekoho, alebo aj za mnohých a všetkých môžeme modliť, ak nevieme mať radi, alebo aspoň tolerovať tých naničhodníkov, ktorí nám prekážajú v najbližšom okolí a rušia naše veľkolepé plány a snahy.

OREMUS!  MODLIME SA!

(Napísané 1. 6. 2013)

::

Autorom zamyslenia je Vlado Gregor.