O Hanusových dňoch 2013

Ilustračná snímka:
Arpád Horváth

(Píše Pavel Duraj)

V sobotu 27. 4. bol som v dome Quo vadis na záverečnom stretnutí Hanusových dní. Bol to, myslím, siedmy deň stretnutí najmä s mladými ľuďmi, počas ktorých sa debatovalo na rôzne témy. To sobotňajšie sa nieslo v znamení debaty o ochrane a záchrane tradičnej rodiny a o zviditeľnení sa Slovenska vo svete.

Témy sú to životne dôležité, a preto som bol nemilo prekvapený, akým spôsobom bola debata vedená. Za predsedníckym stolom sedeli piati ľudia vo veku od tridsať do štyridsať rokov a tí si odovzdávali slovo ako štafetu. Asi po hodine sa začala diskusia a zasa to vyzeralo, akoby aj diskutujúci len prebrali štafetu – všetko mladí ľudia a hovorili vlastne rovnako, v podstate to isté, len hlasy boli iné.

Napokon sa dostali k slovu aj starší, ale museli sa o slovo vehementne hlásiť, skoro bojovať. Odozva na ich slová bola nijaká – skôr nechápavé pohľady znamenajúce: Čo tí starí vlastne chcú? Celá debata prebiehala v rýchlom tempe – až na výnimky sa nehovorilo, ale „rapotalo“ (ako straky – rapotačky). Nedopovedané myšlienky, skákanie z témy na tému bez chvíľky na nadýchnutie sa...

Nakoniec to celé akoby zostalo visieť vo vzduchu, zmysel celého stretnutia mi zostal neodhalený a ak som tam išiel s očakávaním, že sa niečo dozviem, bol som kruto sklamaný. Ale dozvedel som sa tam (medzi slovami), že ak nehovoríte správne a na správnu tému, potom „demokraticky“ je dovolené všetko, aby vám slovo mohlo byť zobraté – napr. skákanie do reči; alebo podľa veku ste zaradený do istej skupiny a slovo vám vôbec neudelia.

Na záver sme sa stali divákmi predstavenia na tému „Čo poviete, nie sme fantastickí? Veď sme dali dokopy takéto fantastické stretnutia, na ktorých bolo okolo 1 500 ľudí, prednášalo asi 50 ľudí, organizovalo to 150 ľudí atď...“ Trvalo to asi 15 minút a bol to zabitý čas.

Pri debate o zviditeľnení sa Slovenska bol jednostranne presadzovaný smer absolútneho prispôsobenia sa a plnenia pokynov Európskej únie, či skôr pokynov a doporučení všelijakých európskych komisárov a podkomisárov. Rastúci skepticizmus a vážne úvahy o zmysluplnosti EÚ,  napríklad zo strany špičkových nemeckých ekonómov a iných odborníkov, akoby sa nás vôbec netýkali. Prednášajúci akoby mali klapky aj na očiach, aj na ušiach a hovorili len to, čo im niekto dovolil, či skôr prikázal povedať.

Nezmyselné používanie cudzích slov vtedy, keď máme slová naše, presnejšie vystihujúce podstatu, nebolo až takým veľkým prekvapením. Veď zhruba od roku 2000 to je považované za prejav modernosti, asertivity, pokroku, európanstva a neviem ešte čoho. Pritom pri mnohých takýchto príhovoroch akoby hovoriaci vlastne ani nevedel, o čom hovorí, a za cudzie slová sa rečník niekedy doslova schováva.

Spomeniem iba jedno slovo, ktoré sa stalo skoro zaklínadlom – „vízia“. Zásadne sa používa tam, kde by sme mali použiť slovenské „predstava“. Medzi víziou a predstavou je podstatný rozdiel. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka „vízia“ znamená alebo prorocké videnie, alebo videnie  –  prelud, alebo je to slovo používané básnikmi. Slovo „predstava“ je v slovníku „predstavené“ ako znova vybavený obraz osoby, predmetu či udalosti, alebo obraz vytvorený rozumovou činnosťou, skúsenosťou, alebo fantáziou v mysli utvorený obraz, vidina.  Možno by sa to dalo povedať aj tak, že pri vízii je človek pasívny – jednoducho má víziu a nevie prečo a vlastne ani nevie, čo má vízia znamenať, kým pri predstave je aktívny, predstavu vytvára a môže s ňou narábať. Predstavu by som definoval ako myšlienkový model osoby (môžeme sa s ňou napr. rozprávať), predmetu, udalosti, problému. Doslova: ak ideme niečo stavať, najskôr si o tom, čo a ako, vytvoríme „pred-stavu“ a až potom sa pustíme do prípravných prác a do stavby samotnej.

Ďalej sa venujme predstave ako myšlienkového modelu nejakého problému. Ak chceme problém riešiť a vyriešiť, najjednoduchšie a najlepšie je vytvoriť si o ňom čo najkvalitnejšiu, najpresnejšiu predstavu. Na tomto myšlienkovom modeli problému sa snažíme nájsť, odhaliť príčiny jeho vzniku, potom hľadať riešenia problému a nakoniec nájdené riešenia aplikovať a skúmať výsledky aplikácie nielen z krátkodobého hľadiska, ale skúmať dôsledky použitých riešení najmä v „časovom horizonte“ rokov, desiatok rokov, ba aj niekoľkých generácii (napr. pri pestovaní lesov, riešení demografických problémov a pod.).

Obyčajne sa nám už v tejto prípravnej fáze, v predstave, veľa ujasní. V tejto fáze by sme sa mali snažiť získať najmä dostatok serióznych, kvalitných informácií. Získavať ich nielen z internetu, v knižniciach, či z médií, prípadne sa spoliehať na vedomosti zo školy, ale využiť pritom najmä  vlastnú skúsenosť a informácie z nezávislých zdrojov. (Ak vlastné skúsenosti z riešenia podobných problémov nemáme, riešenie z dlhodobého hľadiska pravdepodobne dobré nebude.)

Až takto pripravení môžeme sa pustiť do ďalšej fázy, a tou je diskusia. Tam by sa mali stretnúť ľudia, ktorí už majú túto prípravnú fázu za sebou a vybrať najlepšie riešenie. Problém začať riešiť tak, že najskôr začneme diskutovať, nevedie obyčajne k najlepšiemu riešeniu – síce vraví sa, že to treba na ujasnenie si problému, ale obyčajne to končí tak, že sa tam úplne „vybijeme“ a pohádame a na ďalšie a podstatnejšie nám nezostane ani sila, ani čas.  Potom obyčajne naše problémy rieši niekto iný, alebo pre nedostatok času, či skôr málo dôvery vo vlastné sily preberáme riešenia iných. A takéto riešenia riešia problémy tých, ktorí ich navrhli, a nie naše problémy, a v konečnom dôsledku sú pre nás neraz zničujúce.

O Ladislavovi Hanusovi som predtým nevedel nič. Po účasti na spomenutom stretnutí bol som zvedavý, kto to bol Ladislav Hanus. Náhoda mi prihrala do rúk časopis Proglas z mája 2001 s článkom Rozprava o klerikalizme, ktorý je skráteným prepisom audiozáznamu z neverejnej prednášky, prednesenej v osemdesiatych rokoch, v ňom sa prejavuje ako zrelý človek. Citujem zo záveru:

„Pre tých, čo nepoznali profesora Hanusa osobne, je potrebné o ňom povedať, že bol správne identifikovaný a mal rád svoj kňazský stav. Svojím intelektuálnym rozmerom bol nesporne teológom európskeho formátu. Avšak obvyklé chyby ľudí kňazského stavu ťažko znášal a ostro kritizoval. Staval sa proti povrchnému chápaniu 2. vatikánskeho koncilu. Vyznačoval sa integrálnym chápaním skutočnosti. Učil týmto spôsobom myslieť ľudí okolo seba.“

Po prečítaní toho krátkeho článku si myslím, že sa staval proti povrchnému chápaniu skutočnosti všeobecne. A preto si myslím, že keby Ladislav Hanus bol na niektorom z teraz organizovaných Hanusových dní, bol by určite nemilo prekvapený.

::

Autorom príspevku je Pavel Duraj.