|
Vlado Gregor |
Vlado Gregor
Väčšine ľudí ide o
vytváranie akýchsi pevných štruktúr či mocenských systémov, a sú to
pochopiteľné snahy. Takisto všetci reformátori a očisťovatelia chcú budovať
niečo zásadne nové, čo konečne bude mať silu niečo radikálne, teda od koreňa
zmeniť a definitívne vylepšiť.
Milí moji, ide o zásadný
omyl. Kristus nás celým svojím životom presvedčuje, že takto to nejde a ak
chceme meniť svet, musíme to robiť mimo mocenských a majetkových štruktúr. Tie
konštatovania, že syn človeka nemá kde hlavu skloniť a vlastní domáci sú
človeku nepriateľmi, nie sú nejaké lacné povzdychy, to je svojím spôsobom a do
určitej miery osud všetkých opravdivých nasledovníkov Ježiša Krista.
Ak by sme chceli niečo
naozaj očistiť a zásadne zmeniť, sami by sme museli byť čistí a dokázať
vychovať samých neuveriteľne čistých a absolútne nezištných nasledovníkov.
Štruktúry a moc nie je až také ťažké vytvoriť, stačí mať dostatok energie a
vedieť zmanipulovať dostatočné množstvo dôverčivých ľudí. Pretože, keď nie je
komu dôverovať, aký má celý svet okolo nás a celý náš život vlastne zmysel? Ale
je toto cesta, ktorej nás učí evanjelium? Dokážeme vzbudiť istotu a pritom si
zachovať čistotu?
Možno nie je až taký
problém vyrobiť maximálne rýchle a výkonné auto, problém je dať mu dobré brzdy
a vymyslieť preň bezpečný a užitočný účel. Tento rébus rieši človek a ľudstvo
pravdepodobne už od vynálezu pästného klinu.
Nedostatky a manipulácie,
poverčivosť a ziskuchtivosť nájdeme v každej štruktúre a v každej organizácii,
pretože všetky pravidlá a zákony sú aj výrobným prostriedkom a sú určené aj na
ovládanie druhých a iných. Je nejaká cesta vymaniť sa z tohto začarovaného
kruhu? Isteže je, ale zvykne končiť v opustenosti a v horšom prípade na kríži.
Ako ale hovorí ľudové príslovie, každý špás niečo stojí a my si musíme určiť,
čo sme v rámci nasledovania Krista ochotní obetovať a do akej miery dokážeme
tým druhým, alebo aj tým svojim, ale nie celkom podľa nášho gusta, dobrorečiť a
nie zlorečiť.
Je to nekonečný proces
sprevádzaný samými omylmi a potknutiami, ktoré vyplývajú z ľudskej
nedokonalosti, ale ak chceme postupovať dopredu, neostáva nám nič iné, len
kráčať a potkýnať sa. Asi dôležitejšie ako všímať si to u seba a odpúšťať sebe,
je všímať si to a tolerovať u tých našich blízkych a menej blízkych.
Pretože v tomto jednoduchom pravidle spočíva možnosť zachovania existencie
života na tejto vesmírnej guli s konečnou veľkosťou, poriadne hrboľatou, s nestálymi
ľuďmi a nestálym počasím, čo je momentálne veľmi aktuálny problém. Bolo to tak
aj za Noeho, ktorý sa neobzeral po druhých a netrúfal si ich meniť, ale pozeral
sa okolo seba a skúmal, kde má nasmerovať svoju energiu, aby dokázal zachrániť
aspoň seba a svojich najbližších. Aj za cenu risku a obety, nie iných, ale seba
samého.
(Napísané 13. 6. 2013)
Autorom príspevku je Vlado
Gregor.
velmi dobra uvaha...
OdpovedaťOdstrániť