Staviame s veľkým hrmotom
stále nové babylonské veže,
ktoré sa s ešte väčším hrmotom opakovane rútia
|
Vlado Gregor |
(Úvaha Vlada Gregora)
Židia tvrdia, že svet
drží pokope dodržiavanie soboty, kresťania svätia nedeľu, moslimovia piatok.
Nie je to tak, milí moji. Svet držia pokope ľudia, ktorí si zachovajú rovnú
chrbticu a dobré srdce po celý svoj život.
Paradoxné je, že často o
týchto vzácnych ľuďoch okrem blízkych a úzkeho okruhu odborníkov nikto
nevie. Naopak, hrdinovia sa vyrábajú z takých, ktorí brali peknú dobu pekné
peniaze za to, že boli niekde zastrčení, a keď sa zmenil vietor, tak sa strčili
voľakde inde. Takýchto ľudí poznáme vo svojom okolí všetci a podobných „hrdinov“
si asi pestuje každý národ. Tým samozrejme netvrdím, že nie je možné radikálne
a úprimné obrátenie, ale to si väčšinou vyžaduje pokorné a úprimné
priznanie vlastných chýb...
Pri kvázi hrdinoch, ktorých kult tu kritizujem, ide
väčšinou o viac či menej premyslené kalkulácie a šliapanie po chrbtoch druhých.
Vzácnosť ľudí, ktorých považujem za záchrancov ďalšieho pokračovania tej našej
svetovej džungle, vystihuje Kristus svojou konštatáciou, že tesná je brána a
úzka je cesta, ktorá vedie do nebeského kráľovstva, a málo je takých, čo ju
nájdu.
Je to tak na svete zariadené, že dobrota sa buduje a tvorí často na podklade zlých a fatálnych zážitkov a záchrana prichádza občas v poslednej chvíli, niekedy aj nepríde a človek sa stáva obeťou, a môže očakávať odmenu už len mimo
toho pozemského slzavého údolia. Takíto obetaví a nezištní ľudia sa však
stávajú vzorom a nádejou pre mnohých iných a kontinuita zachovania našej
neustále krachujúcej civilizácie pokračuje naďalej vďaka tej vôbec nie abstraktnej
Božej milosti.
Čítam momentálne LeibnizovuTeodíceu, a je to ťažké čítanie, ako vôbec celá
problematika okolo teodícey – teda pevného presvedčenia o Božej dobrote zoči-voči
poznanému a pokračujúcemu ľudskému a prírodnému zlu. Je v nás neustále
pokušenie byť ako Boh, rozhodovať o tom, čo je dobré a zlé a nadšene naprávať
to akoby diletantsky zariadené stvorenie a fungovanie, ktoré vidíme okolo seba.
Staviame sa na miesto Boha a staviame s veľkým hrmotom stále nové babylonské
veže, ktoré sa s ešte väčším hrmotom opakovane rútia.
Staré latinské príslovie hovorí: „Quidquidagis, prudenteragas, etrespicefinem."
V preklade to znamená, že čokoľvek robíme, robme rozumne a pamätajme na koniec.
Tú prvú časť o tom, že sa treba snažiť robiť rozumne, väčšina ľudí dodržiava,
hoci o tej rozumnosti sa väčšinou dá diskutovať, ale už veľmi málo ľudí domýšľa
svoje konanie do dôsledkov a vníma koniec a varianty svojich skutkov
a opovážlivých tvrdení.
Modlime sa a prosme, nech Boh tú menšinu rozmnoží a ten nevyhnutný koniec
ešte trochu oddiali a urobí milosrdnejším pre tých dobrých a statočných, ktorí
sa napriek všetkej zlobe a nešťastiu znovu a znovu objavujú v každej novej
generácii. Práve registrovanie a prežívanie tohto faktu je pre mňa tou
najpresvedčivejšou teodíceou a dáva mne i ďalším odvahu tvrdiť,že Boh je naozaj
dobrý.
(Napísané 6. 8. 2013)
::
Autorom príspevku je Vlado Gregor.
Svätý Augustín píše o problematike dobra a zla takto:
OdpovedaťOdstrániťBožie milosrdenstvo požívajú všetci ľudia, dobrí aj zlí... Svojím milosrdenstvom a dobrotou volá zlých na pokánie a dobrých, aby boli trpezliví. V tomto svete dobrí aj zlí užívajú naraz dobro aj zlo, ale každý s iným výsledkom. (1. kniha, 8. kapitola)
Zlo je len nedostatkom dobra. (11. kniha, 22. kapitola)
In: Boží štát; Bratislava, SSV, Lúč 2005