Prečo má socha symbolizujúca spravodlivosť
zaviazané oči?
(Úvaha Pavla Duraja)
Koncom jari 2013, keď som
sa ráno vracal domov z prechádzky, prechádzal som okolo čerstvo pokoseného
trávnika pred domom a do nosa mi priamo „udrela“ vôňa čerstvo pokosenej
trávy. Uvedomil som si, že na to mi stačil jediný vdych. Keby som túto vôňu
chcel popísať slovami, definovať podľa serióznych pravidiel, čiže slovami,
pojmami, ktoré s daným pojmom, slovom nesúvisia, bol by som asi vedľa. Slová
„vôňa čerstvo pokosenej trávy“ som si definoval práve popísaným zážitkom. Ak
ich poviem niekomu, kto čerstvo pokosenú trávu ovoňal, ten vie, o čom
hovorím; ak ich poviem niekomu, kto ich takto „zadefinované“ nemá, ťažko mu to
vysvetlím inak, trebárs pomocou iných vôní. Dal by sa urobiť parfém s touto
vôňou, ale aj tu by musela byť osobná skúsenosť.
Pekným príkladom toho,
aké je slovo v takýchto prípadoch bezmocné, je skúsiť vysvetliť niekomu od
narodenia slepému, čo je to dúha. Možno potom bude vedieť o dúhe hovoriť pekne,
zasvätene, možno básnicky, či vedecky, ale nebude vedieť, čo to je dúha, nemá s ňou skúsenosť, nevidel
ju!
Múdrosť bez slov
Nedávno som bol na
konferencii, konanej k 1150. výročiu príchodu sv. Cyrila a Metoda
k Slovenom. V jednej z prednášok bola spomenutá „Sofia“ ako
Božia múdrosť. Pretože preklad nebol najkvalitnejší, súvislosti mi unikli, ale
to, ako sa prednášajúci o toto slovo s nami „podelil“, ma oslovilo.
Cez prestávku na kávu som nadviazal reč so skupinkou, ktorá stála pri stoloch,
na ktorých boli materiály, súvisiace s témou konferencie. Začal som
„sofiou“ a bol som prekvapený, akú to malo odozvu. Jedna nenápadná pani
v strednom veku sa hneď zo začiatku zapojila do debaty a povedala asi
toto: „Sofia, Božia múdrosť, je múdrosť
bez slov“. Potom sme sa ešte rozprávali aj na iné témy, ale toto vo mne
zostalo. (Na druhý deň som chcel s ňou prehodiť ešte zopár slov, ale
nebola tam.) A ani neviem ako, ale niekde vo vnútri sa mi to prepojilo so
slovami panenská nevesta (neskoršie
som si spomenul, že je to z akatistu k Bohorodičke) do podôb: „Sofia, božia múdrosť, je ako panenská nevesta“. Je ako „múdrosť
neznásilnená slovami; múdrosť nekontaminovaná,
neskreslená slovom“.
Jednoduché
„polopatistické“ vysvetlenie, prečo je to tak, dáva úvodný odsek tejto úvahy.
Ale najjednoduchšie a najpresvedčivejšie svedectvo o tom nám dávajú
malé deti, keď sa učia hovoriť. Zo začiatku sú to len pazvuky, niečo ako
zvukové signály, ktorým rozumie iba mama dieťaťa. Neskoršie sa z toho
skoro-chaosu začína vynárať niečo, čo vzdialene pripomína nejaké hlásky, potom
jednoslabičné slová. V tomto štádiu s dieťaťom sa už môžeme skrz
slovo, pomocou slova, dorozumieť. Neskoršie sa dieťa naučí viacslabičné slová, jednotlivé slová
vyslovuje stále jasnejšie a presnejšie a začína ich spájať do krátkych
viet. Začína si uvedomovať a v reči používať ohýbanie slov. Jeho reč sa
stáva zo dňa na deň zložitejšou, presnejšou, abstraktnejšou. :
: Skoro bez zvyšku platí, že pre deti v tomto veku povedané slovo je presným obrazom – skoro ekvivalentom skutočnosti. Až pozdejšie sa dieťa naučí rozmýšľať „racionálne“.
Vety v predchádzajúcom
odseku nám popisujú, obrazne povedané,
„technické podrobnosti, formálnu stránku“ toho, ako sa učí dieťa
hovoriť. Všimnime si ale inú, „obsahovú“ stránku procesu učenia sa hovoriť,
ktorá je prinajmenšom taká dôležitá ako vyššie popísaná formálna stránka. Deti,
keď sa učia hovoriť, najskôr sa naučia tie slová, ktoré pomenúvajú skutočnosti
ich vnímaniu najbližšie, týkajú sa blízkeho rodinného kruhu – osôb, predmetov
a činnosti v ňom. Najmä na začiatku je vidieť neustálu snahu
v živote (prakticky) overiť si každé nové slovíčko – neustále opakovanie
a kombinácia s inými slovami význam slova upresňuje a zlepšuje výslovnosť.
Na tomto procese
osvojovania si reči – učenia sa hovoriť, je podstatné to, že každé slovíčko,
každé slovné spojenie, každú vetu si dieťa definuje
vlastnými zážitkami, overuje – verifikuje svojím vlastným životom. Zvukovú,
formálnu podobu slova preberá najskôr od rodičov, pozdejšie aj od okolia,
v ktorom žije napodobovaním, ale zmysel slova sa do jeho pamäte vtláča, zapisuje len skrz jeho vlastné
zážitky. :
: Z predchádzajúcich aj nasledujúcich viet
je zrejmé, že slová len tak-tak stačia na to,
aby sme sa „porozprávali“.
Vonkajšiu podobu tohto procesu vnímame, ale čo sa pritom deje v hlave
(v mozgu) na materiálnej úrovni, presne nevieme. Z výsledkov moderných
výskumov síce vyplýva, že pri učení sa medzi rôznymi oblasťami v mozgu vytvárajú
nové nervové prepojenia, ale či sa to deje pri „vtlačení, zápise“ zmyslu
každého slova, nevieme. Isté je len to, že „iskra“ priradenia: slovo – zmysel
slova (zvukový objekt a to, ako ho potom chápeme) „deje sa“, „preskočí“ bez
slov.
Chápanie slova
Už z tých niekoľkých
vyššie napísaných viet je jasné, že to isté slovo má pre každého z nás
trochu iný význam – jednoducho sme si ho nedefinovali za rovnakých okolností.
Vyplýva z toho aj to, že čím skôr (v čím mladšom veku) sme pochopili,
definovali zmysel nejakého slova, tým viac zážitkov sa na tom podieľalo; veď napríklad
nejakým spôsobom sme museli prísť aj na to, že zvuk, signál v tvare slova má medzi ľuďmi funkciu najmä oneskoreného
prenosu nejakej informácie. :
: Aj keď slovami opisujeme to, čo momentálne zažívame, v okamihu, keď to povieme, je to už vlastne minulosť. Cez slová nám odovzdávajú to najdôležitejšie zo svojho poznania života celé generácie našich predkov – napríklad ľudové rozprávky sú takýmto „slovom“, či skôr „Slovom“.
Preto
je pochopiteľné, že medzi slovami základnej slovnej zásoby sú rozdiely
v chápaní zmyslu jednotlivých slov nepatrné, bezvýznamné – veď každé
takéto slovo bolo „ustanovené“ mnohými zážitkami, ktoré rozdiely v chápaní
vyrovnali, zotreli. :
: Takto jednoducho to platí len vtedy, ak chceme druhému porozumieť.
Horšie je to pri slovách,
ktoré si definujeme pomocou takýchto slov – napr. pri abstraktných slovách – tam
nepatrné rozdiely v chápaní prvotných
slov môžu narásť tak, že si prestávame
rozumieť. Navyše, čím staršie slovo, tým viac významov má (stačí krátky pohľad
do hocijakého slovníka) a ten správny význam slovu priraďujeme potom podľa
súvislosti vo vete.
Dobrým príkladom toho,
ako to so „slovom“ je, nám dáva vtip o uchádzačovi o pracovné miesto
v Google. Vraj uchádzač pri skúške nezískal ani jeden bod, ale prijali ho.
-
Behom ktorej bitky zomrel Napoleon? Behom tej poslednej.
- Kde bola podpísaná Deklarácia
nezávislosti? Dole, na poslednej strane.
- Hlavná príčina neúspechov? Skúška.
- Čo ste nikdy nemali na raňajky? Obed
a večeru.
- Čo vyzerá ako polovica jablka? Druhá
polovica.
- Keď hodíme červený kameň do modrého mora,
aký bude? Mokrý.
- Ako môže človek ísť osem dní bez spánku? Bez
problémov, veď v noci spí.
- Keď budete mať 3 jablká a 4 pomaranče
na jednej dlani a 4 jablká a 3 pomaranče na druhej, čo budete mať? Naozaj
veľké dlane.
- 8 murárov postavilo stenu za 10 hodín,
koľko času to zaberie 4 murárom? Nezaberie im to žiaden čas, stena už bola
postavená.
- Ako môžeme hodiť vajce na betónový základ
tak, aby sme ho nerozbili? Akokoľvek, vajce v žiadnom prípade betónový
základ nerozbije. :
: „Správne“ odpovede nepoznáme, ale je jasné, že skúšajúci očakávali odpovede vychádzajúce z toho, čo sme sa naučili v škole, na rôznych školeniach, z múdrych kníh a čo sa vo všeobecnosti považuje za správne odpovede. Pritom otázky sú napísané dosť nepresne a tak, že umožňujú rozlične odpovede. Či to autori testu tak mysleli dopredu, nie je jasné. Uchádzač využil, že každé slovo má viacej významov, napr. deň je 24 hodinový časový úsek ale zároveň deň je aj časť 24 hodinového dňa, keď je Slnko nad obzorom.
Na tomto jednoduchom princípe je založená väčšina jednostupňových
podvodov – napr. reklama.
Doteraz sme hovorili
o slovách, ktoré sa týkajú bežnej, svetskej skúsenosti ľudí; ktoré boli
bežnou, každodennou skúsenosťou definované. Toto sa týka aj abstraktných slov a
slov používaných právnikmi, v administratíve, medicíne, ekonomike, vo vede
a pod. Napríklad týka sa to aj slov, používaných na popis a vysvetlenie
javov pozorovaných pri pokusoch vo fyzike elementárnych
častíc.
Na ilustráciu uvediem slovo „spin“, ktoré je používané na opis istej vlastnosti elementárnych častíc – opisuje vraj (laická interpretácia) vlastnú rotáciu elementárnej častice – čo to presne je, nevieme, ale vieme, že pri opakovaných pokusoch, zameraných na zistenie spinu elementárnej častice, za rovnakých podmienok dostaneme rovnaké výsledky. Pri týchto slovách platí, že síce nie sú predmetom bežnej, profánnej skúsenosti ľudí, ale za tých istých okolnosti znamenajú to isté a dajú sa pomocou prvotných, „základnejších“ slov dobre definovať.
Na ilustráciu uvediem slovo „spin“, ktoré je používané na opis istej vlastnosti elementárnych častíc – opisuje vraj (laická interpretácia) vlastnú rotáciu elementárnej častice – čo to presne je, nevieme, ale vieme, že pri opakovaných pokusoch, zameraných na zistenie spinu elementárnej častice, za rovnakých podmienok dostaneme rovnaké výsledky. Pri týchto slovách platí, že síce nie sú predmetom bežnej, profánnej skúsenosti ľudí, ale za tých istých okolnosti znamenajú to isté a dajú sa pomocou prvotných, „základnejších“ slov dobre definovať.
Pri slovách, ktorých
význam nie je „predmetom“ bežnej skúsenosti ľudí a ktoré popisujú zážitky
ľudí, ktoré sa nedajú navodením rovnakej situácie opakovať, je to trocha
o inom. Ide obyčajne
o svedectvo jedného človeka, a vlastne nevieme, o čo ide. A aj
keď ide o svedectvo viacerých ľudí, nie sme na tom o nič lepšie. :
: Inak povedané, sú to slová, ktoré súvisia s viacerými „zanedbateľnými stránkami“ vedomej skúsenosti ľudí.
Takéto slová si potom tiež „akoby“ definujeme,
popisujeme pomocou bežných, profánnych slov, ktoré sme sa snažili „definovať“
v predchádzajúcich odsekoch. A tu dochádza k tomu, že ich skutočný
význam, zmysel, vlastne nepoznáme – síce bežne ich používame, ale čo presne
znamenajú, nevieme. Veľa príkladov na to nájdeme v evanjeliách.
Ježišove podobenstvá
Napríklad Pán Ježiš
Kristus učí skrz podobenstvá najmä preto, lebo mu chýbajú slová, ktoré by
vystihovali zmysel toho, čo chce povedať, a vie, že jeho poslucháči sú na
tom ešte horšie; tí nemajú ani potuchy, čo im vlastne Pán Ježiš Kristus povedať
chce. Keď hovorí napr. o „kráľovstve nebeskom“ prirovnáva ho ku kvasu (Mt 13,
33), k horčičnému zrnku (Mt 13, 31–32), k pokladu ukrytému v poli (Mt 13,
44), k drahocennej perle (Mt 13, 45–46), k sieti spustenej do mora (Mt 13, 47–50),
k hospodárovi (Mt 20, 1–15). Hovorí o ňom v rozhovore
s Nikodémom (Jn 3, 1–21), v podobenstve o rozsievačovi semena,
v podobenstve o kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi a v mnohých
ďalších. Tých podobenstiev je veľa, a každé z nich vraví: „podobá sa tomu, podobá sa tamtomu,“ ale zároveň
vraví: „nie je tým ani tamtým nie je!“ Niečo naznačuje evanjelium podľa Jána:
„Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže uvidieť kráľovstvo nebeské“ (Jn 3, 3). Je
to ako v „podobenstve“ o človeku, ktorý je
od narodenia slepý a o dúhe, ktoré je spomenuté v úvodnom
odseku.
Takých slov je veľa,
napr. „sloboda“, „spása“, „kajať“, „duša“, „duch“. O čo ide, najlepšie si
ozrejmíme na slove „život“. Čo to život je,
vie každý – veď život žijeme, zakúšame
ho v každom okamihu. Ale ak máme
pomocou iných slov, ktoré máme dobre „definované“, život samotný popísať, dostávame
sa do ťažkostí. Mnoho vynikajúcich ľudí sa o to pokúsilo a pokúša,
popísali rôzne stránky fenoménu zvaného „život“, ale to podstatné akoby tam
nebolo. Pán Ježiš Kristus o „živote“ hovorí na viacerých miestach
evanjelií. A tam cítime, že toto slovo akoby malo ešte aj trochu iný zmysel ako
ho bežne zakúšame.
Slovo o slove
V evanjeliách je
slovo „slovo“ spomínané veľa razy. Podľa súvislostí, v akých je spomenuté,
dali by sa vybrať dve skupiny výrokov. V jednej skupine o slove sa hovorí
ako o fenoméne, ktorý má moc meniť
a zmeniť človeka; v druhej skupine výrokov Pán Ježiš Kristus pred
slovom vystríha. Do prvej skupiny by sme pravdepodobne na prvé miesto zaradili
úvodné verše Jánovho evanjelia (Jn 1, 1–18). Stačí si ich prečítať
a zistíme, že slovo „Slovo“ v týchto veršoch má iný zmysel, ako ho
bežne chápeme, a celý prológ je vlastne „podobenstvom o Slove“. Tam
by sme mohli zaradiť aj Mt 7, 15–20 (nie podľa slov, ale po ovocí ich poznáte); :
: Poznáte ich podľa toho, čo urobí ich slovo počas mnohých rokov s tými, čo ho počuli a podľa toho konali. Dobré slovo môže vyklíčiť aj po desiatkach rokov – potom nevieme, odkiaľ je , ale je!
Mt 7, 21–23 (o tých, čo hovoria „správne reči“
a činia „dobré skutky“, aby si nazbierali dostatočný počet „kreditov“ na
vstup do Božieho kráľovstva); Mt 7, 24–27 (nie slovo samotné, ale len slovo
skrz skutky a vieru toho, kto ho prijal, má moc meniť človeka); Mt 8, 5–13 a mnohé ďalšie.
Do druhej skupiny by sme
mohli zaradiť napr. Mt 6, 5–8 (ako sa máme modliť a náznak toho, čím
vlastne má modlitba byť, aby to neboli len slová pre slová); Mt 7, 1–5 (o
posudzovaní druhých, o klebete); MT 12, 33–37 (o tom, že naša reč je taká, aké
je naše srdce, naše zmýšľanie; o daromných,
zbytočných, prázdnych slovách; o slovách, ktorými len zabíjame čas); Lk 12, 11–12 (o „nacvičovaní“ si odpovedí). Matúšovo
vyjadrenie „vaša reč nech je áno-áno, nie-nie – čo navyše je, od zlého je“ (Mt
5, 37) hovorí jasne. :
: Slovo „zmýšľanie“ by sme si počítačovou terminológiou mohli vysvetliť ako „program, podľa ktorého rozmýšľame“. Tento program bol v nás vytvorený, implikovaný, vtlačený výchovou, školou, ulicou, robotou... Sme „programovaní“ od okamihu narodenia tým, že sme neustále, len tak „mimochodom“, presviedčaní, že to, čo sa učíme, je pre nás to najlepšie. Naši priami programátori sú o tom skalopevne presvedčení, inú možnosť, iný život si ani nedokážu predstaviť. A o tomto je Ježišovo „čiňte metanoiu“, „obráťte sa“, „zmeňte zmýšľanie“... Jeho učenie, skryté v evanjeliách nás pozýva a ukazuje nám cestu, ako to urobiť.
Kardinál Tomáš Špidlík
v knihe „Znáš Boha Otce, Syna i Ducha svatého?“ píše:
„Slabost našich pojmů, týkajícich se Božského světa se dokazuje
následovně – náš intelekt je omezený, zatímco Bůh je neomezený; dokážeme
o něm něco pochytit jen
v omezené míře. Kresťanský Bůh je tajemstvím v mnohem hlubším smyslu,
protože je Otec, to je svobodná Osoba. Jeho rozhodnutí unikají pohnutkám jak
fyzické, tak logické nutnosti. Dějiny spásy spočívají ve skutečnosti, že nám
Bůh postupně zjavuje svá tajemství. Činí to postupně, ale především to činí
osobně, v důvěrných rozhovorech s vyvolenými. Nemůže „jít“
o monológy z jedné či druhé strany.
Z toho vyplývá, že kresťanskou teológii nelze zredukovat na systematický
seznam zjevených pravd. Takovým spůsobem se „objektivizuje“ to, co čteme
v Písmu svatém a co učí tradice. Boží slovo, jež je v podstatě
sdělením, se stane abstraktním a mrtvým pojmem, je-li „objektivizováno“.
Už svatý Řehoř Naziánský mluvil s pohrdáním o takových teolozích –
udělali z teologie „technologii“, říká. Rozhodl se opustit je a „dát se do
školy galilejských rybářů“. A právě jeho zmíněný učedník, Evagrius
s Pontu, stanovil proti oněm racionalistickým myslitelům pravidlo: „Jen
tehdy budeš teologem, budeš-li se modlit!“ Pokušení upadnout do chyb těchto
„technologických teologu“ je velmi aktuální v naši době, kdy se množí
slovníky, slovní rozbory, archeologické studie Písma svatého a kdy si
člověk myslí, že je možné pochopit smysl slova, aniž by prošel toutéž
zkušeností jako osoba, která slovo říká...“ (Možno lepšie by bolo povedať:
ako osoba, ktorá slovo povedala prvá.) :
: TOMÁS ŠPIDLÍK: Znáš Boha Otce, Syna i Ducha svatého? Refugium Velehrad-Roma s. r. o., Olomouc 2005, str. 34.
Odborníci na komunikáciu
tvrdia, že pri osobnom rozhovore skrz
obsah slova, cez jeho „esenciu“ odovzdávame a prijímame len asi tretinu
informácii. Ostatné informácie si odovzdávame neverbálnymi kanálmi. Modulácia
hlasu, jeho zafarbenie, gestikulácia, celkový postoj a správanie sa partnera
pri rozhovore sú prinajmenšom také dôležité, ako slovo samotné. Aj jeho vôňa,
zápach, či to, ako je oblečený, hrajú veľkú rolu. Všetky tieto faktory
a aj okolnosti rozhovoru rozhodujú o tom, či povedanému veríme
a do akej miery. Istý múdry človek povedal, že z rozhovoru si určite
zapamätáme to, ako sme sa pri tom cítili.
Z predchádzajúceho vyplýva, že
slovo má najväčšiu váhu pri osobnom rozhovore, menšiu pri rozhovore cez telefón
a najmenej informácie obsahuje v písomnej podobe. Písomná informácia
je najmenej vierohodná aj preto, lebo môže byť viackrát upravovaná, kým nie sme
s ňou spokojní. Pretože pri osobnom rozhovore veľkú úlohu hrá neverbálna
komunikácia, najpresvedčivejší sú rodení, alebo vyškolení a vyučení herci. (Možno
preto v súčasnej dobe máme namiesto autorít celebrity.) A preto v médiách
najzaujímavejšie sú besedy naživo, neupravené zostrihom – tam sa dokonca občas
stane, že ak sa beseda rozbehne „nesprávnym“ smerom, dôjde k „technickej“
poruche.
Slovo a poznanie
Mali by sme si všimnúť
ešte jednu stránku slova „slovo“. Slovo „slovo“, jeho odvodeniny a slová významovo príbuzné napr.: „osloviť“,
„hovoriť“, „rozprávať“, „reč“, „jazyk“ a pod.
sa bežne používajú nielen na odovzdávanie si informácií medzi ľuďmi, ale aj na popis
komunikácie človeka s okolím, s prírodou, so zvieratami, napr. slovné
zvraty „príroda nás oslovuje“, „príroda sa nám prihovára“, „reč zvierat“,
„čítame v knihe prírody“ a pod. Tu sa istotne nemyslí na výmenu informácii cez
ľudské slovo.
Všetko, celé stvorenstvo okolo na nás pôsobí všetkými možnými
informačnými kanálmi – nielen tými piatimi, oficiálne uznanými (zrak, sluch,
hmat, čuch, chuť). Pôsobí mimo ľudského slova, priamo, bezprostredne cez všetky
naše zmysly. A len my sami
rozhodujeme (podľa nášho „zmýšľania“) o tom, akú váhu týmto „slovám“
prisúdime a ako im budeme rozumieť. Pri tomto pôsobení by sme ťažko našli
nejaký úmysel typu „užitočnosť“, či „prospešnosť“ v našom ľudskom chápaní.
Možno aj preto sú stále „aktuálne“ rady, skoro príkazy: „Neverte vlastným
zmyslom – zmysly klamú!“ Potom sa nikto nepozastavuje nad tým, nepýta sa, komu (čomu)
vlastne má veriť, ak nemá veriť vlastným zmyslom, ak nemá veriť tomu, čo vidí a
počuje priamo, mimo slov; ak
nemá veriť tomu, koho pozná najlepšie – sebe!
Veď načo má rozmýšľať, keď na každú otázku je pripravených množstvo odpovedí, zaručene správnych, veď napr. každá „celebrita“ má monopol na takéto odpovede. Najlepšie sa to dá povedať pomocou príkladu. Predstavte si, že s kamarátom vedľa seba stojíte na križovatke a obidvaja ste svedkom havárie. Priamo ste sa na ňu dívali; obaja normálne vidíte a počujete. A čo nám radia? Neverte tomu, čo ste videli a počuli (týka sa to teraz len tej havárie), verte tomu, čo vám o tej havárii povie váš kamarát. A naopak – váš kamarát nemá veriť tomu, čo videl a počul, ale má veriť tomu, čo mu o havárii poviete vy. Absurdné, ale takto sme dlhodobo vedení, lebo tak je to vraj pre nás najlepšie – načo sa máme trápiť s rozmýšľaním, naším údelom je užívať si!!! :
Veď načo má rozmýšľať, keď na každú otázku je pripravených množstvo odpovedí, zaručene správnych, veď napr. každá „celebrita“ má monopol na takéto odpovede. Najlepšie sa to dá povedať pomocou príkladu. Predstavte si, že s kamarátom vedľa seba stojíte na križovatke a obidvaja ste svedkom havárie. Priamo ste sa na ňu dívali; obaja normálne vidíte a počujete. A čo nám radia? Neverte tomu, čo ste videli a počuli (týka sa to teraz len tej havárie), verte tomu, čo vám o tej havárii povie váš kamarát. A naopak – váš kamarát nemá veriť tomu, čo videl a počul, ale má veriť tomu, čo mu o havárii poviete vy. Absurdné, ale takto sme dlhodobo vedení, lebo tak je to vraj pre nás najlepšie – načo sa máme trápiť s rozmýšľaním, naším údelom je užívať si!!! :
: Vo výroku Pána Ježiša Krista „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Mar 12, 31), ktorého úplné, podľa pravidiel živej slovenčiny a podľa gramatických pravidiel slovenského jazyka, neskrátené znenie je: „Miluj svojho blížneho tak, ako miluješ seba samého“ sú skryté otázky: „Čo to je milovať seba samého? Ako milovať seba samého?“ Najlepšiu a najpresnejšiu odpoveď – cez Slovo aj slovo – na tieto otázky dávajú samotné evanjeliá, ktoré nám ukazujú aj cestu, ako sa to naučiť. Tomuto výroku v evanjeliách predchádza výrok: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily svojej“ (Mar 12, 30). Tieto dva výroky tvoria jednotu – len ak ich budeme brať takto, môžeme sa aspoň priblížiť k ich pochopeniu. Veď nakoniec celé evanjeliá tvoria jednotu; ak dobre pochopíme jednu časť, perikopu, obraz, otvárame si tým cestu aj na pochopenie iných časti evanjelií.
Slovo a sloboda
Na záver sa pristavme pri
„slobode slova“. Okolo tejto najdemokratickejšej
vymoženosti v spoločenskej zmluve sa toho napísalo a nahovorilo
dosť, dokonca debata o tejto slobode (a o iných slobodách) má už
dlhší čas až absurdné rozmery. Akoby sa pri tom zabúdalo na to najpodstatnejšie
– ako to budú brať ľudia. A skúsenosti sú jednoznačné. Skoro všetci to
chápeme tak, že môžeme hovoriť, čo chceme (čiže aj klamať a podvádzať, len
nám to pri súde nesmú dokázať – keď nás pri tom prichytia, ešte sa nič nedeje);
že za vypovedané či dokonca napísané slová nenesieme žiadnu zodpovednosť (neplatí to vždy – výnimky sú vymenované
priamo v zákonoch!!!). Slobodu slova v tomto absurdnom ponímaní chápeme
tak, že takto ju môžeme uplatňovať len
my, náš blížny aby si dával na slovo veľký pozor – aby nás ani náhodou
neurazil. Pri „slove“ sa programovo zabúda na to najpodstatnejšie: cez slovo
sme motivovaní, manipulovaní; aké slová
prijímame, takými sa stávame. Zmena
je síce veľmi pomalá, manipulovaným jedincom a ani spoločnosťou nepostrehnuteľná,
ale o to istejšia.
Cesta z tohto
marazmu je len jedna – prijať Slovo a žiť podľa neho.
Úzko
s predchádzajúcimi úvahami súvisí aj to, prečo spravodlivosť umelci
znázorňujú ako ženu so zaviazanými alebo slepými očami. Vraj preto, aby každému
merala rovnako, podľa skutkov. Aby nebola ovplyvnená tým, čo vidí.
Možný spôsob vzniku
nedovoleného skreslenia pri príjme informácie z okolia zrakom si
vysvetlíme na jabĺčku. Či je dobré alebo nie, posudzujeme podľa toho, ako nám
chutí, ako vonia, ako vyzerá. Dá sa to povedať aj tak, že kvalitu jablka
posudzujeme na väčšiu vzdialenosť, diaľkovo, podľa toho ako vyzerá, na menšiu
vzdialenosť alebo v tme čuchom a úplne bezprostredne tým, že sa doňho
zahryzneme – kontaktom jablka s našimi chuťovými bunkami, jeho chuťou.
V obrátenom poradí môžeme hovoriť o spoľahlivosti posúdenia kvality –
najistejšia je chuť, potom vôňa a najmenej spoľahlivý je vzhľad jablka.
Toto sú však len znaky kvality
jablka, len kritériá, pomocou ktorých usudzujeme, aké jablko je. Ale či je
jablko pre nás naozaj dobré alebo nie, to sa dá usúdiť len z toho, ako nám
jablko dlhodobo (desiatky rokov) prospieva. A ak nám jablko naozaj
prospieva, ak máme s ním dobré skúsenosti, tento poznatok sa istým spôsobom
zapíše aj do našej pamäti :
: Pravdepodobne do genetickej pamäti to zapísané nie je – informácia sa odovzdáva skôr výchovou, podobne ako sa učíme hovoriť. Do genetickej pamäti budú zapísané skôr tie látky z jablka, ktoré sú pre nás „dobré“; nemusí to byť práve jablko, môže to byť aj iná potravina, iné ovocie, kde tieto látky nájdeme. Spomeňme si na zvláštne chute budúcich mamičiek – občas dostanú nevysvetliteľnú chuť napr. na kyslé rybičky, či niečo podobné; vysvetľuje sa to tak, že tam nájdu tie látky, ktoré v danom okamihu pre zdravý vývoj dieťaťa chýbajú.
Potom, ak jablko dobre vyzerá,
dobre vonia a má dobrú chuť, je pre nás dobré. V skutočnosti chuť, vôňa, farba i tvar jablka sú len mnohými
generáciami odskúšanými vonkajšími prejavmi tej vlastnosti jablka, že jablko je
pre nás dobré, prospešné a užitočné. Išlo to tak ďaleko, že takýto
diaľkový prieskum jablka sa stal našou prirodzenosťou. Ale to, že jablko má
peknú farbu, tvar, vôňu i chuť, vo „svete jabĺk“ znamená len to, že jablko,
ktoré posudzujeme, je zdravý, statný
jedinec. To je príklad toho, ako v prírode (v živej prírode) skoro vždy
platí, že vonkajšia krása jedinca (vnímaná ľuďmi) je znakom zdravia, vnútorného
poriadku a harmonického vzťahu s okolím.
A pozrime sa, ako ľudia
dokázali tento jednoduchý vzťah medzi krásou a zdravou prirodzenou existenciou prekrútiť. Začnime znova jablkom: jablko
má dlhodobo dobré účinky, odskúšané
generáciami a odovzdávané z generácie na generáciu, je:
užitočné, prospešné pre človeka – dobré jablko,
dobrá chuť – dobré jablko,
dobrá vôňa – dobrá chuť – dobré jablko,
pekné jablko – dobrá vôňa – dobrá chuť – dobré jablko.
A dostávame sa do
skratu: pekné jablko – dobré jablko.
Spomeňme si, ako
nakupujeme na trhu – vyberáme tie najkrajšie jablká!!! Asi málokto jablká aj ovoniava, či nebodaj ochutnáva.
To by ho trhovníci hnali. A tak máme na trhu (väčšinou) veľké nádherné jablká – ako
uniformované – nádherne voňajúce aj s dobrou chuťou, o ktorých
nemôžeme s čistým svedomím povedať, že sú zdravé – napr. nevieme nič
o chemických prípravkoch použitých na „ošetrenie“ proti škodcom, hnilobe,
plesniam, burine a aby dlho vydržali; nevieme, či sa nejde o jablká
geneticky upravené.
Uvedený skrat
v posudzovaní kvality vidíme všade. Každý tovar posudzujeme podľa toho,
ako vypadá, podľa obalu. A čo robí reklama? Doslova zneužíva tento zjednodušený spôsob
posudzovania kvality. Určite to platí aj pre nás, pre ľudí, pri výbere partnera.
Tam obyčajne prvý kontakt nadväzujeme očami – ale nie je to iba obraz, ktorý
nás oslovuje. Len moderná doba to všetko zúžila len na vonkajšiu krásu, na
obraz. V spoločnosti je to potom tak, že kvalitu jednotlivca posudzujeme
predovšetkým podľa toho ako vyzerá, ako je oblečený, aké má auto, ako sa nám
páčia jeho reči a pod. Sú to však len vonkajšie prejavy, je to len „šupka
jablka“ (a tá môže byť namaľovaná – napr. rýchlené dozrievanie jabĺk a iného
ovocia v koncových distribučných skladoch), ktorá nám o kvalite
človeka nevraví skoro nič. Práve preto umelecky stvárnený symbol spravodlivosti má zaviazané oči alebo má
beľmo.
Poznámka na záver
Z celej úvahy je
vidieť, že „slovo“ je aspoň také dvojsečné pri šírení informácií ako obraz.
Dokonca o slove dá sa povedať, že je oveľa nebezpečnejšie, lebo je zneužívané
od čias Babylonskej veže, kým
obraz sa začal naplno uplatňovať pri šírení informácií (a manipulovaní
ľudí) až po vynáleze filmu, televízie
a najnovších elektronických informačných kanálov. Preto manipulácia slovom
je podstatne prepracovanejšia, rafinovanejšia – moderne „sofistikovanejšia“ – a podstatne
účinnejšia ako iné spôsoby manipulácie. Možno preto pri symbolickom stvárnení spravodlivosti
by socha (obraz) ženy mala (mal) mať skôr zakryté uši ako zaviazané oči. :
: Babylonská veža sa konala (udiala, stala) vtedy, keď prví výmyselníci prišli na to, že ak sú dosť šikovní, môžu beztrestne klamať – slovom – a mať z toho mnohoraký prospech. Pomätenie jazykov je akoby vedľajším produktom klamania – ak klamem, principiálne nemôžem si z nikým, kto neklame, rozumieť. Najmä nie dlhodobo, tam skôr-neskôr sa na každé klamstvo príde. Ak klamem klamára, nič sa nedeje – obaja si aj tak prídeme na svoje.
(apríl–august 2013)
::
Autorom príspevku je
Pavel Duraj.
Ďalšie príspevky autora v
PriestorNete:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.