Kresťanský program zodpovednosti

(Úvaha Vlada Gregora)

Vlado Gregor

Nijako nemôže fungovať ani kresťanská viera, ak sa umelo vytvára v komunikácii diera

Myslenie vždy bolelo a premýšľajúci ľudia boli vždy na ťarchu každej etablovanej a ustálenej organizácii, či už štátnej alebo náboženskej. Je faktom, že ľudia hľadajú pevné zásady, katechizmové pravdy, možnosť zázrakov a pevnú disciplínu, ktorá umožní práve ich skupine prežiť, bez veľkého ohľadu na ostatných, ktorí sa už medzi nich nezmestia. Je ale takéto úmyselné zdisciplinovanie a s tým spojené utajovanie a zjednodušovanie aj budúcnosťou Kristovej náuky? Veď jeho učenie hlása zodpovednosť za ľudí a priamu reč voči akémukoľvek útlaku a násiliu, a to aj v myslení a vyjadrovaní.

Systém  dvoch cirkví, jednej akademickej a vzdelanej , kde sa rozmýšľa, diskutuje a tvorí, a druhej ľudovej a nekritickej, kde sa len verí, poslúcha a platí, je v tejto dobe všeobecne prístupného vzdelania a všemožných foriem komunikácie jednoducho neudržateľný. Viera, svätosť a poslušnosť nemôžu vylučovať diskusiu, slobodu a rozmýšľanie. Organizácia, ktorá by išla týmto smerom sa buď stane sektou a dostane sa na perifériu, alebo sa stane zbytočnou prisluhovačkou svetských, mocenských a finančných kruhov. To je tá najhoršia profanácia Kristovej zvesti ku ktorej, žiaľbohu, opakovane prichádza.

Existuje násilie ekonomické a existuje násilie mimoekonomické, nadvláda ideológie, ktorá občas hlása aj správne zásady a snaží sa ich aj dodržiavať. Je smutné, že hoci sa týmto spôso-bom často dosiahne náprava ekonomických krívd a ideové zásady môžu byť účinnou brzdou neskutočnej ľudskej „nenažranosti“, prichádza časom a pravidelne k tomu, že sa to mimoekonomické násilie stane horším diktátom, ako bolo to ekonomické a všetko nakoniec prestane fungovať. Vzniká a generuje sa postupne a nevyhnutne všeobecné znechutenie a beznádej tvorivých a aktívnych ľudí. Zažili sme to za takzvaného reálneho socializmu  a diktát reálneho globalizmu postupuje rovnakým smerom.

Práve kresťanstvo s Kristovým programom zodpovednosti za chudobných a hlásaním ohľaduplnej úprimnosti a užitočnej nezištnosti by mohlo a malo byť regulátorom, ktorý dokáže ľudskú spoločnosť poľudštiť viac ako všetky ostatné ideologické snahy a nereálne a veľkohubé programy. Kristus totiž na svojej koži v plnej miere zakúšal nespravodlivosť, a to od narodenia až po smrť. Preto vie, aké je ťažké tento stav vylepšovať. Jeho zásady a rady isto platia aj v modernej spoločnosti, ba možno je ešte akútnejšie  a potrebnejšie sa nimi riadiť. Je ale smutné, že tieto snahy často vedú k vylučovaniu konkrétnych snaživcov z oficiálnych zoskupení, štruktúr a denominácií, k zhoršeniu ich materiálnej existencie a občas aj k ohrozeniu života. To malé stádo  sa vyskytuje vo všetkých vrstvách a vyznaniach a vo všetkých je snaha ho zredukovať, eliminovať a odstraňovať – či už verejne a nápadne, alebo rafinovane a nenápadne.

Je mi jasné, že kresťanstvo si predovšetkým musí vyjasniť a aktualizovať svoje východiská a programy a postaviť sa čelom k realite a výzvam moderného sveta. Konkrétnu realizáciu mnou načrtnutých východísk nechávam na praktickejších, šikovnejších, povolanejších a zodpovednejších. Vyžaduje si to samozrejme veľkú opatrnosť a trpezlivosť, pretože ľudské dobro a zlo sú prepletené oveľa viac a zložitejšie, ako sa nám zdá na prvý pohľad.

Pokušenie manicheizmu, roztínania gordických uzlov a bezhlavého vytrhávania kúkoľa nesie so sebou neuveriteľné a kruté trápenia. V histórii sme si neraz overili, že najviac problémov a nešťastí neprináša pochybovanie a skepsa, ale fanatizmus a intelektuálna lenivosť maskovaná za podriadenie sa nepopierateľnej a nekritizovateľnej pravde. Apokalypsy a rôzne hrôzy sa teda stále opakujú a poučenia a zdokonalenia sa tvoria potichu a v skromnosti prostredníctvom tých trpiacich , plačúcich , posledných a hlavne pokorných. Všímajme si a počúvajme týchto nevypočutých a zámerne umlčiavaných a menej svoje chiméry, či už tie pestrofarebné a manipulatívne, alebo tie takmer dokonalo čierno-biele, ktoré imponujú svojou jednoznačnosťou.

Trochu viac skromnosti a viac ocenenia nielen Boha, ale aj toho úbohého človeka prajem na záver hlavne vám, milí doslovní a dokonalí vykladači a zákonníci!

(Napísané 22. 8. 2013)

::

Autorom príspevku je filozof a publicista Vlado Gregor.

::

Predchádzajúci článok autora:

Sú v živote zázraky, alebo existuje len logika?