Klalo sa teľa s dubom
Alexandr Solženicyn:
Autobiografie
Praha, Academia 2001
Alexander Solženicyn
začal svoje literárne pamäti písať na jar 1967. Nemal to pôvodne v úmysle,
ale niektoré okolnosti ho viedli k tomu, aby zhrnul a dal na papier
zážitky, informácie a dokumenty, týkajúce sa jeho spisovateľskej činnosti,
ale sčasti aj osobného či súkromného života. Jednotlivé časti vznikali postupne
a s prestávkami až do roku 1975. Knihe dal názov Klalo sa teľa s dubom;
v češtine vyšla pod jednoduchým označením Autobiografie.
V úvode
k druhému dodatku (Február 1971) autor svoje memoáre výstižne
charakterizuje (prekladám z češtiny): „Táto moja próza je zvláštna tým, že
na rozdiel od všetkých ostatných nemá vopred danú architektúru, a preto ju
človek nevníma ako celok a nesnaží sa, aby každá jej časť tomuto celku
slúžila. Podobá sa skôr nazhromaždeným prístavkom – a o tom ďalšom
prístavku ani autor vlastne nič nevie... V ktorejkoľvek chvíli je kniha
rovnako ukončená ako neukončená, je možné ju odložiť, je možné pokračovať,
pokiaľ človek žije, alebo pokiaľ si teľa o dub nezlomí väzy, alebo dub
s praskotom nepadne na zem.“ Dodajme, že zväzok obsahuje okrem úvodnej
časti a príloh päť rozsiahlych dodatkov (predmetné české vydanie má 570
strán a navyše bohatú fotografickú prílohu). Viaceré pasáže sú plné odbočení
a detailov, ktoré dnes už nie sú dôležité, no dielo ako celok je hodnotným
literárnym dokumentom.
Solženicyn vnímal písanie
ako svoj údel. Po zážitkoch z gulagu sa pevne rozhodol zaznamenať pravdu
o komunizme, o Rusku, o svete – literárne spracovať to, čo podľa
neho nemalo byť zabudnuté. Pritom dlho neveril, že sa dožije publikovania
svojich diel. Napriek tomu vytrvalo písal. Písal v lágri, vo vyhnanstve
(samozrejme tajne, počas väznenia si uchovával tisíce veršov v hlave),
písal aj vtedy, keď ochorel na rakovinu a lekári mu dávali už len niekoľko
týždňov života. Priam zázračne sa uzdravil a život, ktorý sa mu vďaka Bohu
vrátil, chcel obetovať skrze spisovateľské poslanie. Písal ďalej a vytvoril
monumentálne, neprehliadnuteľné dielo, ktoré ovplyvnilo nielen svetovú
literatúru, ale aj život mnohých ľudí.
Myslím, že Solženicyn
niekedy preceňoval svoj zástoj, nie vždy reagoval primerane (čo je
pochopiteľné, zvlášť keď zoberieme do úvahy jeho životné peripetie), niekedy
azda zveličoval, no zrejme práve tá jeho verva, zaujatosť, statočnosť,
vytrvalosť, jeho smelé vízie a plány boli nutným predpokladom dosiahnutia
cieľa. V súvislosti so svojimi životnými zápasmi svojho času napísal: „Som
skutočne každý deň a každú hodinu pripravený na smrť – a jedine tak
som schopný už mnoho rokov pracovať.“
V autobiografii
Klalo sa teľa s dubom podal Solženicyn svedectvo o svojom boji
s komunistickým režimom. Bol to boj nerovný – ako napovedá názov – pripomínal
zápas osamelého teľaťa s mohutným dubom, pokus slabého jedinca vyvrátiť
stromisko aj s koreňmi. Autor vecne a pritom presvedčivo opisuje
svoje literárne začiatky a neskorší úspech, ktorý sa ale
v sovietskych pomeroch zakrátko zmenil na prenasledovanie
a vypovedanie z vlasti. S pozoruhodnou a sympatie
vzbudzujúcou úprimnosťou objasňuje svoje rodinné vzťahy a vzťahy so
sovietskymi literátmi. V neposlednom rade vzdáva hold desiatkam ľudí,
ktorí mu takým či onakým spôsobom pomohli.
Anton Hlinka nazval Alexandra
Solženicyna vyznávačom, ktorý povie to, čo si mnohí iba myslia, ktorý dôsledne
koná v súlade so svojím kresťanským presvedčením a svedomím: „Do
Solženicyna, zdá sa, prešlo niečo z vyznávačského ducha mučeníkov prvých
storočí. Tu treba hľadať vysvetlenie jeho neochvejnej vernosti pravde
a ideálom ľudskosti, viere a mravným princípom... (In: Anton Hlinka –
Myslitelia a myšlienky; Vydavateľstvo Matice slovenskej 1993).
Solženicynove literárne
pamäti a autobiografické zápisky sa vzpierajú jednoznačnému zaradeniu
a charakterizovaniu, sú na to priveľmi košaté, iskrivé, osobité, tvorivo
znepokojujúce. Svedčí to o ich sile a pôsobivosti. Solženicynovo
dielo nenechá azda nikoho ľahostajným.
::
Súvisiace články:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Pravidlá diskusie v PriestorNete
1. Komentovať jednotlivé príspevky môže každý záujemca, a to pod svojím menom, značkou alebo anonymne.
2. Komentáre nesmú obsahovať vulgarizmy ani urážlivé a nemravné vyjadrenia, nesmie sa v nich propagovať násilie; zakázané sú aj ostatné neetické prejavy, napríklad nepodložené obvinenia. Komentár by mal byť zameraný na predmet príspevku a nie na osobu autora či redaktora.
3. Komentáre nesúladné s predchádzajúcim ustanovením, rovnako tak bezobsažné komentáre, nebudú publikované.
4. Diskusia je moderovaná – znamená to, že zverejnenie komentára nie je okamžité, ale závisí aj od časových možností redaktora. Redaktor má právo odmietnuť, čiže nepublikovať komentár aj bez udania dôvodu.
5. Odoslaním komentára jeho autor vyjadruje súhlas s týmito pravidlami.