V hodine smrti...

Vlado Gregor

(Úvaha Vlada Gregora)

V čom vlastne spočíva hodnota človeka a aká je cena jeho rôznych obdarovaní? Sú veľké talenty v umeleckej alebo mysliteľskej sfére, ale pritom v reálnom živote sa správajú ako slony v porceláne...

Zažil som aj život vzdelancov, aj prostých ľudí, a oboje naplno. Absolvoval som tri semestre filozofickej fakulty na samé jednotky a pracujem tridsať rokov v Ústrednej knižnici Slovenskej akadémie vied, takže stále som s teoreticky podkutými ľuďmi v kontakte. Môžem ale za seba povedať, že omnoho vrúcnejšie, láskavejšie a chápavejšie vzťahy som našiel práve medzi tými akože jednoduchšími ľuďmi.

Kategorizovanie ľudí je ale veľkým pokušením, ktoré zaslepuje viac ako akékoľvek iné a v prísloví, že každé teľa má svoj rozum sa skrýva hlboká pravda.

Sám síce mám rozlišovací talent a dar jazyka, ale čo sa týka iných nadaní, spomeniem záhorácke porekadlo: „Prodaj boty, kúp si noty.“ Keď nakreslím koňa, každý si myslí, že je to pes a naopak. Mám ešte istý pohybový talent a vrodenú chuť do mučivého cvičenia, čo sa prejavilo v dorasteneckom osemboji a desaťboji. Keďže som ale utrpel ťažký úraz, svoje fyzické vlohy som pár rokov využíval v krčmových bitkách, za ktoré som bol poctený nejedným priestupkovým konaním.

Chcem tým naznačiť, že človeka je zložité definovať, v niečom môže byť šikovný a talentovaný a v inej oblasti úplne mimo, a ešte aj na časovej osi sa môžu tieto anjelské a čertovské dary meniť a modifikovať.

Keby stroskotal Platón, Nietzsche, Schopenhauer, Rousseau a podobní „nadľudia“ na pustom ostrove a bol by s nimi skúsený rybár, ktorý nikdy nemal iné schopnosti a záujmy, zrejme on by sa stal ich šéfom a záchrancom.

Takisto môžeme uvažovať aj nad charakterovými vlastnosťami, ktoré nie vždy závisia od vzdelanosti, šikovnosti a vynikajúcich schopností. Bolo plno originálnych a priebojných ľudí, aj umelcov, aj mysliteľov a pritom to boli často zúrivci, nenávistníci a zradcovia. Nie raz som už spomínal Solženicynove slová, že hranica medzi dobrom a zlom neprebieha medzi ľuďmi a skupinami ľudí, ale v srdci každého jednotlivého človeka...

Mimochodom, aj katolícke náboženstvo sa občas považuje za vyznanie tých jednoduchších a nevzdelaných ľudí, aj ich charaktery sú niekedy pestrofarebné a morálka kríva na obe nohy. Ale pritom je v Cirkvi aj veľké percento mimoriadne vzdelaných a tiež skromných a pokorných ľudí, ktorí veľmi dobre vedia odhadovať sily svoje a svojho okolia. Keď sa Napoleon vyhrážal vtedajšiemu uväznenému pápežovi, že zničí Cirkev, ten sa mu vysmial do očí: „Vaše veličenstvo, keď sme to my kňazi za osemnásť storočí nedokázali, ako to chcete urobiť vy?“

Trošku som teraz azda povzbudil svojich katolíckych spolubratov vo viere, ale aj ostatným kresťanom chcem pripomenúť Kristove slová, aby sme nepohŕdali žiadnym z jeho maličkých, jednoduchých a nevzdelaných, lebo práve oni hľadia bezprostrednejšie a intenzívnejšie na nášho Otca, ktorý je na nebesiach.

Žiadny strom nerastie až do neba a ak sme zrazení na dno a medzi akoby spodinu, často si uvedomíme, aké vlohy, aké správanie a aká filozofia sú dôležité v medziľudských vzťahoch. Lebo každé vzdelanie a každý talent sú pominuteľné, ale zažitá a konkrétna láska, pomoc a povzbudenie ostávajú in aeternum, to jest naveky. Snažme sa na to prísť skôr ako in hora mortis, teda v hodine smrti...

P. S.: Odporúčam filmovú komédiu Dvojníci s B. Spencerom a T. Hillom.

(Napísané 22. 10. 2013)

::

Autorom príspevku je Vlado Gregor.

::

Viac o autorovi: rozhovor.