|
Ilustračná snímka:
JM - priestornet.com |
Článok je písaný tak, aby
vyvolal trochu polemiky, aby ľudia aj porozmýšľali...
Pavel Duraj
Každý z nás vie, čo
znamenajú slová astrológia a horoskop. Pod pojmom horoskop (moderne
kozmogram) rozumieme nákres, ktorý nám ukazuje postavenie Slnka, Mesiaca
a planét slnečnej sústavy v istom dni, hodine a minúte pre isté
miesto na Zemi. Astrológia hľadá súvislosti medzi horoskopom a udalosťami
na Zemi.
Takáto jednoduchá,
základná definícia astrológie a horoskopov je nutná – musíme si uvedomiť,
že napríklad vedomosti o významných vzájomných postaveniach Zeme
a Slnka (zimné a letné slnovraty, dni rovnodennosti) z čias dávno
minulých sú priamo základom súčasnej astronómie, ale týkajú sa aj astrológie.
O význame týchto vedomostí pre spoločenstvá svedčia napr. megalitické
stavby: kamenné stavby typu Stonehenge v Anglicku (okolo r. 2000 p. n.
l.), pyramídy v Egypte (vraj okolo
r. 3000 p. n. l.), rondely v strednej Európe (okolo r. 4000 – 5000 p. n.
l.) , pri ktorých predpokladáme, že plnili funkciu pomôcok na presné určenie
istého dňa v roku – napr. jarnej rovnodennosti, dôležitej pre začiatok prác
na poli.
Preto o astrológii v jej počiatkoch môžeme hovoriť ako
o vede, založenej na dlhodobých pozorovaniach. Až neskoršie
s rozvojom spoločnosti a vznikom špecializácií sa tieto vedomosti
stali vlastníctvom úzkej skupiny ľudí a bola vymyslená astrológia
v tom zmysle, ako sa bežne chápe.
Na ilustráciu posunu
v interpretácii uvádzam legendy a mýty okolo najjasnejšej hviezdy oblohy
Sírius. Na severnej pologuli je to teraz
hviezda zimnej oblohy – na oblohe sa
objaví tesne pred východom Slnka začiatkom augusta a naposledy ju vidíme
v máji, keď zapadá krátko po západe Slnka. Žiadna iná hviezda
nepriťahovala v staroveku toľko pozornosti. Prvý východ Síria bol
v mnohých starovekých kultúrach významným okamihom. Slúžil napr. na
korekcie kalendára; v starovekom Egypte týmto dňom – východom „hviezdy
bohyne Izis“ – začínal nový rok. Jej
prvý východ bol znakom, že sa blíži každoročná pravidelná životodarná záplava
Nílu.
Ale najskôr musela byť
objavená časová následnosť tzv. heliaktického východu Síria a záplav
a až potom tento jav bol interpretovaný ako slzy bohyne Izis plačúcej nad
svojim synom Osirisom. Je jasné, že časová zhoda východu Síria a záplav je
len náhodná, že záplavy nijako nesúvisia so Síriom a tvrdiť, že záplavy Nílu v starovekom
Egypte boli spôsobované práve východom
Síria, je nezmysel. Ale pri horoskopoch a astrológii práve takáto
interpretácia je bežná – nehovorí sa síce o hviezdach, ale o planétach (a
tie boli do horoskopov zaraďované podľa toho, ako boli objavované )
a o ich podprahovom, veľmi jemnom pôsobení neznámymi silami, ale je
to vlastne to isté. To, že v poslednom období
sa na výpočet horoskopov používajú počítače, a tým sa výpočet horoskopov
stal akoby serióznou vedeckou prácou,
na podstate nič nemení.
O tom, že nebeské telesá ovplyvňujú dianie na Zemi, nik nepochybuje a
určite pôsobia aj na človeka. V nasledujúcom berme do úvahy len tie
účinky, o ktorých nepochybujeme. Len Slnko a Mesiac sú v takom
postavení voči Zemi, že ich pôsobenie na Zem a na všetko, čo je na
nej, je jasne dokázateľné. Pri pohybe
v priestore sa ich poloha voči Zemi neustále mení, preto sa mení aj ich
priame pôsobenie gravitáciou (slapové sily – príliv a odliv)
a elektromagnetickými silami (svetlo, teplo). Pôsobia aj nepriamo, Slnko
napr. kozmickým žiarením, tzv. slnečným
vetrom – prúdom nabitých častíc a jadier hélia (elektromagnetické búrky,
polárna žiara).
Zem okolo Slnka obehne
raz za 365 dní, čo spolu so sklonom jej rotačnej osi vzhľadom na rovinu obehu
(67°) spôsobuje striedanie ročných období. Mesiac okolo Zeme obehne raz za 27
dní (to určuje rôzne životné cykly živočíchov, ale tiež napr. menštruačné cykly
u žien). Zem sa otočí okolo svojej osi raz za 24 hodín – dôsledkom je
striedanie dňa a noci, Slnko sa otočí raz za 28 dní a v tomto
rytme sa mení aj intenzita slnečného vetra. Zemeguľa je obklopená plynmi –
atmosférou a magnetickým poľom, jej
povrch je pokrytý pevninou aj vodou (voda pohlcuje oveľa viac svetla
a tepla ako pevnina), pevnina nie je rovná a nie je pokrytá rovnakým
materiálom. Toto všetko spôsobuje, že každé miesto na Zemi má trochu iné
podmienky na život (klimatické pásma, nadmorská výška), ktoré sa každú chvíľu
menia (počasie), ale dlhodobo nevybočujú z istých hraníc. Treba spomenúť
aj vulkanickú činnosť a zemetrasenia, ktorých výskyt je dokázateľne vyšší
pri prílive (príťažlivosť Mesiaca a Slnka pôsobí nielen na vodu ale aj na
pevninu a dvíha ju až o 30 cm), aj keď ide len o zlomok
percenta.
Toto všetko pôsobí na
človeka, na jeho zdravie, náladu a ovplyvňuje to spôsob jeho života. Dlhodobým
pozorovaním (spočiatku skôr len vnímaním) všetkého okolo seba ľudia prišli aj
na to, že isté charakterové črty ľudí sú výraznejšie a častejšie pozorované
pri tých, čo sa narodili v tom istom období roka, teda zistili, že medzi istými charakterovými
črtami, či istými fyziologickými vlastnosťami človeka a dátumom jeho
narodenia (a tým aj postavením Slnka na oblohe) je nejaká súvislosť – inak
by sme astrológiu ani horoskop asi nemali.
Pri nasledujúcich úvahách tento základný predpoklad astrológie
o výnimočnosti vplyvu dátumu narodenia a postavenia „planét“ na život
človeka zmeňme takto:
1. Nech isté črty charakteru človeka nie sú dané okamihom jeho
narodenia, ale okamihom počatia, veď
za normálnych okolností okamih narodenia je určený okamihom počatia.
2. Uvažujme najmä sprostredkovaný vplyv Slnka a Mesiaca cez
atmosféru, počasie, ročné obdobia, elektromagnetické búrky na Zemi a pod.
Podobné vplyvy planét – vzhľadom na ich vzdialenosť od Zeme – vôbec neberme do
úvahy. Sú podstatne menšie (najmenej päťtisíckrát) ako vplyv Slnka
a Mesiaca.
3. Neuvažujme o žiadnych tajomných silách, ktorými „planéty“
pôsobia na človeka.
Okamih počatia síce presne určiť nevieme, ale na podstate to nič
nemení. Touto nepatrnou zmenou základného predpokladu astrológie sme zároveň
prijali aj predpoklad , že človek je
človekom od okamihu počatia. Veď vlastne nič tomu nebráni, okrem našej
pohodlnosti, rozmýšľať aj v trocha širších súvislostiach. Semeno stromu
môžeme považovať za budúci strom, ale ak ho zasadíme a začne klíčiť, už
to strom je! (Potom sa mení jeho vonkajší vzhľad, veľkosť, prostredie,
v ktorom žije – zo začiatku len v zemi, potom aj v zemi aj nad
zemou, vo vzduchu – ale je to ten istý strom!)
A to je presný obraz
človeka tesne po počatí, presnejšie vtedy, keď sa oplodnené vajíčko prvý raz
seriózne rozdelí a sú naplnené všetky predpoklady jeho zdarného vývoja a rastu.
Je to ten istý človek ako po narodení; jeho veľkosť, jeho podoba, jeho
fyziologické funkcie sa časom menia, ale je to ten istý jedinec. Môžeme ho
definovať najmä nervovou sústavou, ktorej základné výkonné jednotky – neuróny
sa tvoria už v skorých fázach tehotenstva. Vyvíjajú sa od veľmi včasného
embryonálneho štádia a už vo štvrtom týždni tehotenstva sa vytvára
až 250 000 neurónov za minútu. V polovici tehotenstva tvorba nových
neurónov prestáva, ich počet sa už nezvyšuje. Neuróny potom dozrievajú
a migrujú – presúvajú sa do tých miest nervového systému, kde budú plniť
svoju úlohu po celý život človeka.
Zhlukujú sa do skupín, ich výbežky vytvárajú siete, učia sa spolupracovať – pripravujú sa na
plnenie úloh, ktoré čakajú človeka po narodení. A človek sa učí!
Áno, učí sa – učí sa od okamihu počatia. Veď aký je principiálny rozdiel medzi jednobunkovým
živočíchom (prvokom, amébou, baktériou a pod.) a človekom tesne po
počatí (vo forme oplodneného vajíčka
v lone matky)? A ak o jednobunkových živočíchoch, napr.
baktériách vieme, že prijímajú informácie
z okolia, spracovávajú ich, navzájom komunikujú a odovzdávajú
naučené ďalším generáciám (príkladom môže byť získaná rezistencia baktérií
proti antibiotikám), jednoducho, že sa učia, prečo to isté nechceme priznať
človeku od okamihu počatia? Dokonca máme informácie o tom, že aj rastliny
vnímajú okolie, reagujú, prijaté a spracované odovzdávajú okoliu
a ďalším generáciám.
Narodíme
sa s oveľa väčším počtom neurónov, ako ich budeme v živote
potrebovať. Po narodení nové neuróny sa
už netvoria, už len odumierajú. Všetky neuróny v našom tele sú najmenej
o 4 mesiace staršie (najstaršie z nich o 8 mesiacov) ako je náš
oficiálny vek, a sú to vždy tie isté
neuróny. Môžeme ich považovať za nositeľov identity človeka. Potom život
človeka môžeme rozdeliť na dve obdobia: život skrytý v lone mamy, trvajúci
9 mesiacov a život zjavný, po
narodení – ten, ktorý bežne a oficiálne berieme ako život človeka. Toto
rozdelenie je logické, veď pri narodení sa mení aj prostredie, v ktorom
človek žije: v podstate z vodného živlu prechádza do sveta vzduchu
na povrchu Zeme.
Človek po narodení sa musí
naučiť nielen chodiť, rozprávať, zvládnuť motoriku rúk a celého tela, musí
sa naučiť aj vidieť, musí sa naučiť aj „učiť sa“ a „rozmýšľať“ v našom
ľudskom chápaní, t.j. nie holisticky,
celostným vnímaním skutočnosti všetkými zmyslami a ďalším spracovaním
takto získaných informácii, ale cez slovo
a jedine cez slovo. Učenie sa a prirodzená zvedavosť sú človeku
vrodené – človek sa učí z každej udalosti, ktorej je svedkom, účastníkom;
jeho vlastný život ho učí. Ale v modernom chápaní len učenie cez slovo
a tréning je tým správnym učením!!!
Človek sa učí celý život. Učí sa od okamihu počatia. Nevieme
presne, akými zmyslami v lone matky vníma okolie, ako informácie
vyhodnocuje, zapamätáva a uplatňuje, ale určite to robí.
V skutočnosti je to tak, že moderná veda má o týchto procesoch
a dejoch množstvo informácií, ale
z rôznych dôvodov nie sú bežne zverejňované, modernejšie „medializované“.
A určite nie sú spomínané v uvádzaných súvislostiach. Veď mohlo by to
zmeniť postoj modernej verejnosti a najmä moderných žien k potratu a
k perfektnému programovaniu človeka už v počiatočnom štádiu života – (cez
mamu) ešte v lone mamy. Svedčí
o tom aj tzv. imprinting a jeho definícia. Napríklad:
1. Podľa wikipédie: „Imprinting (z
angl. vtláčanie, vštepenie) je pojem z vedných odborov etológia, zoológia a psychológia. Je to raná fáza v živote zvieraťa, počas ktorej mláďa
získava základné poznatky o svete okolo seba. Základnou charakteristikou
obdobia imprintingu je fakt, že vedomosti, ktoré zviera v tomto čase získa, si
zachováva navždy a ďalším učením sa už nedajú pozmeniť – ale sa neprenášajú na ďalšiu generáciu.“
2.
Podľa Veľkého slovníka cudzích slov od
G. Bruckera a J. Opatíkovej,
vydaného v Bratislave v r. 2006: „Imprinting
(vtlačenie) je jav, keď živočích považuje za matku predmet alebo cudzieho živočícha“.
Tento mechanizmus učenia sa v najranejšej fáze zjavného života je
v oboch prípadoch definovaný tak, akoby sa človeka vôbec netýkal!!!
Každý z nás vie, ako
naňho pôsobí počasie – inú náladu máme, keď je krásny slnečný deň či vlahá letná
noc, inak sa cítime, keď mrholí a fúka vietor a trvá to už týždeň,
alebo keď je „deka“ či fujavica. Inak sa cítime na jar, keď okolo nás sa
prebúdza príroda, rastie tráva, kvitnú kvety a všetko okolo akoby vítalo návrat
života. A inak je to na jeseň či v zime. Cítime to celým telom, každá
naša bunka to vníma. Aj mamino vajíčko a otcova spermia sú o tom informované
a aj oplodnené vajíčko o tom vie a tento poznatok si nesie do
ďalšieho života.
Všetko, čo sa deje okolo
budúcej mamy, dieťa vníma – niečo sprostredkovane, cez mamu, niečo priamo –
nevieme ako, ale určite vníma. Určite vníma nálady a vnútorné rozpoloženie
mamy a reaguje na to. A učí sa. V článku Rozdiely medzi mužom a ženou v časopise Vesmír 85 č. 7, 8, 9
z r. 2006 bolo napísané: „Už šesť až osem týždňov po počatí je nervová
sústava pripravená ako počítač, v ktorom existuje „základný operačný
systém“, daný najmä génovou výbavou a niekoľko „softwarových programov“.
Pán profesor Fedor-Freybergh v jednej
prednáške, pred niekoľkými rokmi
v QUO VADIS-e, to povedal približne takto: Ak za jednotku toho, čo sa človek
v živote naučí, zoberieme všetko, čo sa naučí počas zjavného života – od
narodenia do smrti, povedzme počas 75 rokov, potom v lone mamy od počatia
po narodenie sa naučí toľko, že by v zjavnom živote musel žiť 900 rokov,
aby sa to naučil. (Viac sa dočítate v jeho knihe Prenatálne dieťa, ktorá bola vydaná nedávno – v roku 2013.)
Všetko, čo sa človek
naučí v lone mamy, sa nejakým spôsobom prejaví aj v zjavnom živote,
dokonca kvalita života človeka v prenatálnom veku (v lone mamy) je
určujúcou pre kvalitu zjavného života – tu je treba život človeka brať
v celistvosti a nie ho posudzovať len podľa moderných, materiálne
merateľných kritérií.
O vyššie uvedených skutočnostiach ľudia vedia už dávno – preto
budúca matka mala vo všetkých spoločenstvách privilegované postavenie. Len
v modernej dobe, najmä v západnom svete, je postavenie matky a jej spoločensky
nezastupiteľná úloha zaznávaná a vytláčaná „úspešnosťou“ a „kariérou“.
Z predchádzajúceho je jasné, že isté
charakterové črty a aj fyziologické danosti človeka sú priamo ovplyvnené
prostredím a okolím, v ktorom budúca mamička žije. Opakujem, spôsob,
ako sa to deje, poznáme , ale nehovorí sa o tom, akoby to bolo tabu. Podľa
„imprintingu“ vedomosti o okolí, ktoré zviera získa v ranej fáze
(zjavného) života, si zachováva navždy a ďalším učením sa už nedajú
pozmeniť – na ďalšiu generáciu sa však neprenášajú. Prečo by sme tento poznatok
nemohli aplikovať aj na život človeka v jeho najranejšej fáze – na život
v lone mamy? Potom ľudia, ktorí boli počatí v lete a narodili by sa
na jar, by v lone mamy prežili trocha iný život (chodili do inej “školy“)
ako tí, čo boli počatí v jeseni a narodili sa v lete. Preto sa musia v istých základných
povahových črtách (a aj fyziologických vlastnostiach) aspoň trocha líšiť.
A tí, čo v lone matky chodili do tej istej školy, majú isté povahové
črty (a fyziologické vlastnosti) aspoň
trocha spoločné. Takto by sa dali celkom jednoducho vysvetliť v niektorých
prípadoch až neuveriteľné podobnosti pováh jednovaječných dvojčiat.
Vidíme, že
stačí len trochu pozmeniť dva základné predpoklady astrológie
v jej najjednoduchšej, najzákladnejšej, najprimitívnejšej forme, brať do
úvahy okamih počatia človeka a najmä
sprostredkované pôsobenie Slnka a Mesiaca na človeka (na matku a na
človiečika v jej lone) a všetko je
inak. Astrológia a horoskop v takejto forme sa nám potom javia ako
výsledok serióznej vedeckej práce, postavenej na dlhodobom pozorovaní.
Ale dá sa ešte potom vôbec hovoriť o „horoskope“
a o „astrológii“?!
Možno ešte podstatnejším je to, že uvažujeme
o malom človiečikovi v lone matky ako o človeku, ktorý sa pripravuje na (zjavný) život, učí sa
a rastie. Hoci tieto dva predpoklady, či skôr skutočnosti (fakty reality)
nám astrológiu v najzákladnejšom princípe vysvetľujú úplne jednoducho, dalo by
sa povedať „vedecky“, pre dnešnú dobu a najmä modernú spoločnosť
z rôznych dôvodov nie sú prijateľné.
Ktohovie prečo?!
Poznámky na záver:
1. Väčšina
ľudí svet a dianie v ňom posudzuje podľa poznatkov, ktoré získali na
základnej škole a podľa všeobecne prijímaného newtonovského
mechanicistického modelu sveta, v ktorom hmota je niečo pevné, čo môžeme chytiť do rúk a priestor je
prázdne nič, v ktorom sa hmota pohybuje podľa presných deterministických
zákonov. Hovorí sa síce (v súvislosti s počasím) o efekte
motýlieho krídla, ale už sa nehovorí o tom, že práve tento efekt všeobecne
uznávaný princíp príčiny a dôsledku popiera. (Efekt motýlieho krídla hovorí o tom, že za istých okolnosti pri
tej istej príčine nevieme, aký bude dôsledok – nemusí sa stať nič, ale situácia
sa môže aj radikálne zmeniť.) Aj Einsteinova teória relativity hovorí, že to,
čo sa nám zdá pevné, presné a stále, také v skutočnosti nie je. Len v bežnom
živote a za bežných podmienok odchýlky klasického, zaužívaného modelu od presných údajov sú také malé, že to
pozorovať nemôžeme. Vo mikrosvete atómov
a elementárnych častíc zasa platia úplne iné princípy, ako napr. Heisenbergov princíp neurčitosti,
dvojaká povaha elementárnych častíc (aj vlna, aj pevná častica – prejavujú sa
podľa toho, ako postavíme pokus, čo chceme vedieť), neplatí princíp kauzality,
zákony neplatia presne, ale len pravdepodobnostne a pod. A to
nehovoríme o najnovších hitoch vedy
o megasvete, ako je Veľký tresk, čierne diery či „tmavá“ hmota a „tmavá“
energia.
2. Pretože
v úvahe sa netradičným spôsobom dotýkame rôznych aspektov nášho
okolia (vesmíru aj okolia najbližšieho)
a prejavov života a hľadáme súvislosti medzi nimi, možno sa
v nej nájde zopár nepresnosti a nejasností. Cieľom tejto úvahy je
však ukázať, že rozmýšľanie len v trochu širších súvislostiach, ako je
bežné, môže viesť k nečakaným záverom.
(október
– november 2013)
::
Autorom
príspevku je Pavel Duraj.
::
Iné
príspevky autora v PriestorNete:
Presne tak!
OdpovedaťOdstrániťKeď sa už všelijakí veštci a veštice zaoberajú horoskopmi, prečo neberú do úvahy dátum skutočného zrodu človeka, teda čas počatia?!